Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 27. časť
Na samotnom konci svojich spomienok sa náš delostrelec zamýšľa nad prežitím a pudom sebazáchovy, ako aj vyjadrí svoj názor na vojakov útočných jednotiek, ktorých spoznal ako divokých ľudí. Nakoniec konštatuje: „belluminterdicendumomnio, – teda – vojnu treba úplne zakázať…”
Medzi svoje vojnové zážitky musím zaradiť aj také postrehy, ktoré sa silne týkajú celého živého sveta, vrátane sveta zvierat. Spomedzi rôznych pudov by som vyzdvihol pud sebazáchovy a pud žitia, ktoré sú vlastne príbuzné ale aj tak sa prejavujú v ľudskom živote oddelene.
Pud sebazáchovy sa v človeku na bojisku prejavuje hlavne tak, že všetky svoje kultúrne potreby, očistu, zábavu, odievanie atď. podriadi každodennému nevyhnutnému získaniu potravy, ktoré je pre život nevyhnutné, alebo jasnejšie povedané, k predídeniu hladu. Táto otázka bola vtedy veľmi často veľkým problémom vojakov na frontoch, obzvlášť v čase pohyblivých bojov, keď sa bojujúci vojak nedostal ani k najminimálnejšiemu množstvu potravy.
Píšem svoj denník a pamäte. Pôvodné som stratil v čase Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 ( obrázok a popis z pamätí)
Boli prípady, keď sa k nim aj dva dni nedostala mobilná kuchyňa so svojimi často i tak slabými produktmi alebo s chlebom. Keďže väčšina vojakov bola mladá a silná, nepreháňam keď hovorím, že vonku na fronte bol každý stále hladný. Preto sa nečudujem nad tým, že pre väčší prídel stravy, ako som pozorovaním zistil, sa mnohí dobrovoľne hlásili na také životu nebezpečné pozície, na ktorých sa ušla väčšia dávka jedla. Takéto pozície boli napríklad medzi osádkami diel vysunutých medzi dve línie. Týchto v delostreleckom žargóne nazývali „vitéz szakasz“, lebo v prípade pechotného útoku boli priamo v hrtane smrti. Týmto sa dostala vždy väčšia porcia jedla, takzvaný cubus (každý deň slanina, syr, marmeláda a víno alebo rum).
Ďalší je pud prežiť. Všetci si pudovo dávame pozor na život. V prednej línii pri pozorovacích otvoroch, v približovacích zákopoch, obzvlášť vtedy, keď neboli vykopané dostatočne hlboko, aby nás náhodou nezasiahla nepriateľská guľka do hlavy. Tieto činy boli skôr činmi opatrnosti. Pud prežiť sa obzvlášť u pešiakov prejavoval inak.
Keď sa v prednej línii objavil duchovný pluku za účelom povzbudenia a medzi mužstvom začali rozdávať rum, bolo už isté, že za pár minút alebo hodín pôjde stotina, alebo celý pluk do útoku. To bolo každému jasné, že pri pechotnom útoku nie je nikoho život v bezpečí a záviselo výlučne od náhody, kto prežije. A keď zaznel rozkaz „Szuronyt fegyverre“, alebo u spoločných „Bajonet auf“, každý cítil tĺcť srdce v krku, potom pod vplyvom rumu, keď zaznel rozkaz „roham!“, pešiaci vyskákali zo svojich línií a kde bežiac, kde plaziac sa, vrhli sa na svojich niekoľko sto metrov vzdialených nepriateľov, tu pracoval, respektíve fungoval iba pud prežitia. Alebo ja prežijem a ty zomrieš, alebo ty prežiješ a ja zomriem. V takomto prípade nezáležalo na žiadnej humanite, zdravom rozume či vypočítavosti, iba na pude prežitia, teda nech každý zhynie, len nech ja ostanem nažive. Preto si väčšina vojakov nespomínala na to, čo zažili počas útoku, lebo takpovediac bez rozmyslu, hnaní pudom prežitia divo bežali vpred.
U pechoty boli vytvorené vo viacerých plukoch útočné stotiny alebo roty. Tieto útočné roty, kde boli, najčastejšie pôsobili niekoľko metrov pred pechotou. Ich prácou bolo doplaziť sa pred nepriateľskou líniou počas útoku až k zábranám z ostnatého drôtu (španielsky jazdec), tieto prestrihli, nahádzali do zákopu granáty, následne doň skočili a s ostrou dýkou, ktorú držali počas plazenia sa v zuboch každého, kto sa pred nich dostal zapichli, alebo oni boli zapichnutí.
Člen útočného oddielu
(zdroj: fortepan.hu)
S nimi takmer v jednej línii bežal s ručnými zbraňami a nasadenými bodákmi zvyšok pechoty, útočiace roty, stotiny, alebo niekedy aj celý prápor. V tomto krvavom a krutom zápase človeka proti človeku ostali iba nemnohí bez zranenia, lebo mnohí padli tam na mieste v dôsledku smrteľného výstrelu, alebo boli ťažšie, či ľahšie zranení. Obzvlášť vtedy boli veľké straty na životoch, keď pri útoku nepriateľ privítal útočiacu pechotu paľbou guľometov, umiestnených vo vlastných zákopoch a ručnými granátmi. Takýto neľudský boj bol v prvej svetovej vojne častý. Preto je oprávnené konštatovanie, že človek ako najkrajší tvor, je niekedy najväčším zverom, lebo vo svete zvierat sa ani najdivokejšie zvery nekántria navzájom tak, ako počas vojny kántri človek človeka, krajšie povedané, svojho blížneho, ktorého nikdy nevidel a ktorý mu nikdy nič zlé neurobil.
Keď sa rumunský Avarescov útok z 24. júna 1917 krvavo zrútil v protiútoku nemeckého generála Mackensena, po 11. auguste 1917 zmĺkli na tomto úseku zbrane. V tomto čase bol II. oddiel nášho pluku, teda 3. a 4. batéria, poslaný do priesmyku Gyímes a tam stáli jeho delá v palebnom postavení. Tu v Gyimesbükku som mal možnosť, po krvavých bojoch trvajúcich do 11. augusta 1917, osobne vidieť jednu útočnú stotinu poslanú do oddychových postavení. To, čo som videl, nikdy nezabudnem. Počas jedného z tých dní v skorých popoludňajších hodinách prichádzali zo Starého Rumunska so spevom po hradskej vedúcej cez Gyimesbükk. Pri kraji cesty stála menšia skupina vojakov z rôznych jednotiek a rôznych hodností, keď pred nimi prešli ráznou chôdzou títo strašní mládenci. Pôvodne išlo zrejme o útočnú stotinu, no veľmi preriedení v dôsledku ťažkých bojov vydali teraz iba za silnejšiu rotu. Ich oblečenie: nohavice, baganče, na nohu natočené plátenné gamaše, po lakte vyhrnutá hnedozelená košeľa a čiapka. Na opasku v oblasti brucha v krátkej pošve ostrá dýka (gyilok), na ľavej strane čutora a kol dokola povešané granáty. Košele a nohavice mali postriekané zaschnutou ľudskou krvou. Tvár mali zarastenú a ich vzhľad bol divoký. Nemali blúzu ani zbraň, nemali ani hodnostné označenia, preto nebolo možné zistiť, kto má akú hodnosť. Na ich čele išiel v rovnakom odeve mohutný robustný veliteľ, ktorý mohol mať aj dva metre a údajne mal kapitánsku hodnosť. Tomuto visel na opasku aj revolver. Na všetkých bolo ešte aj teraz vidno, že majú vypité.
Keď títo divokí muži takto prešli pred nami, povedal som si v sebe: „Nech pred týmito každého Boh chráni.“ Lebo títo by ešte aj vlastného otca zapichli, keby sa pred nich dostal v čase útoku. Útočné roty verbovali iba z na všetko odhodlaných dobrovoľníkov. Pravdepodobne išli na najbližšiu stanicu a potom ich odviezli dozadu do oddychových postavení.
Asi je na mieste položiť otázku: Všetka tá drahá ľudská krv, ktorá bola preliata na bojiskách tejto svetovej vojny a tie mnohé premnohé mladé životy, ktoré navždy vyhasli, prečo bolo to všetko?
Na záver napíšem iba túto jednu vetu:
Bellum interdicendum omnio.
Vojnu treba úplne zakázať.
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
