„Všetko skončilo”

2016.09.07. 21:51 :: PintérTamás

Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 25. časť

magyar

Náš delostrelec, slúžiaci ako kasárenský dozorca v nových Zámkoch, dostal na jeseň 1918 španielsku chrípku, ktorú úspešne prekoná. Obdobie Astrovej revolúcia prežije chorý v posteli. 14. novembra 1918 sa delostrelecký pluk disciplinovane vráti z frontu. Po štyroch rokoch vojenskej služby sa Július Vágovits vracia 20. marca 1919 naspäť do civilného života…

 

Takto plynuli kasárenské dni a týždne tichučko jeden za druhým. Cez deň, keď som mal službu, som v jednom slnečnom rohu kasárne, hladený jesenným slnkom, čítal najnovšie správy novín, lebo vtedy už prebiehali živé parlamentné debaty medzi grófom Tiszom a grófom Károlyim o ukončení vojny, niekde tu a tam jedna – dve krátke správy o úmysle Dohody rozkúskovať krajinu, alebo nejaká vidiecka mama alebo otec navštívili svojho syna v kasárni a vojak ma vyhľadal so žiadosťou o niekoľkohodinovú vychádzku.

V jeden deň na konci septembra, alebo začiatkom októbra, keď som bol taktiež v službe a spal som v izbe dozorcu, asi okolo polnoci ma zobudil denný desiatnik a hlásil, že na maródskej izbe zomrel jeden delostrelec. Hneď som vyskočil z postele a pripnúc si šabľu a revolver, bežal som s ním do maródskej izby. Vtedy už silne zúrila epidémia španielskej nádchy. Izba bola prepchatá chorými, ležali ešte aj na zemi na vreciach vypchatých slamou. Zastavil som sa na prahu dverí a službukonajúci sanitár ukázal smerom k posteli na ktorej chudák vydýchol. Celá izba bola plná jajkania. Povedal som, nech ho zakryjú plachtou a až ráno to nahlásim plukovému lekárovi a po vypísaní úmrtnej karty ho nechám vyviesť do márnice cintorína na ulici Józsefa Tótha. Potom som sa vrátil do svojej izby a spal som do budíčka.

Asi o desiatej predpoludním som cítil, že aj mňa začína bolieť driek (takto sa začínala tá škaredá choroba), no okolo poludnia som už sotva vládal ísť. Veľmi som čakal, aby som mohol odovzdať službu. Po odovzdaní služby som išiel domov, ale iba tak, že som si zopol šabľu s pása a tak som sa o ňu opieral ako o palicu. Hneď som si ľahol do postele a prípad bol nahlásený plukovému lekárovi Dr. Gyurmánovi, ktorý bol viackrát u mňa vonku. Z tejto škaredej choroby, ktorá si vyžiadala životy miliónov ľudí, som sa dostal iba ťažko, aj to iba vďaka môjmu silnému organizmu.

Astrová revolúcia z konca októbra ma zastihla doma, ako ležím chorý v posteli. V posteli som bol oboznámený s udalosťami v Pešti, v krajine, doma i na vidieku. Kým som vyzdravel, z rozvrátených frontov sa nedisciplinovane hrnulo domov vojsko. Všetkému bol koniec.

Po vyzdravení som sa znova hlásil do služby v kasárni. Podplukovník Naményi, veliteľ pluku, doniesol náš delostrelecký pluk domov z talianskeho frontu do miestnych kasárni k náhradnej batérii 14. novembra 1918, takpovediac úplne v poriadku a disciplinovane.

Veliteľ delostreleckého pluku, Viktor Konc Naményi ešte ako major v priesmyku Tölgyes a vedľa neho maskovaný 30 a pól cm mažiar Veliteľ delostreleckého pluku, Viktor Konc Naményi ešte ako major v priesmyku Tölgyes a vedľa neho maskovaný 30 a pól cm mažiar (Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)

Politické udalosti v krajine napredovali dramatickým tempom. Novozámocké udalosti tohto obdobia som zvečnil v inej svojej práci.

Podplukovník Naményi prišiel z talianskeho frontu takpovediac s plným vojenským výstrojom, s viac ako tisíckou frontových vojakov, medzi nimi 35 dôstojníkov, viacerými čakateľmi a poddôstojníkmi, viacerými delami, 9 guľometmi, 450 vystrojenými koňmi a 220 naloženými vozmi vo vtedajšej hodnote asi 9 miliónov korún. Aj tunajšia náhradná batéria mala kone, na dôvažok prebral náš pluk 200 koní z jedného nemeckého transportu, z ktorých sme mnohé vydali miestnym gazdom na poľné práce.

V chaose a zmätku, ktorý zachvátil celú krajinu, malo mesto doslova šťastie, že sa jednotky nášho delostreleckého pluku vrátili, lebo náš pluk zabezpečoval vtedy takú potrebnú brachiálnu moc nielen pre mesto, ale aj pre okolie. Toto dokáže s odstupom času oceniť iba ten, kto sa toho celého aktívne zúčastnil, alebo to prežil.

20. marca 1919 som sa vrátil k svojmu občianskemu povolaniu ako mestský úradník. Udalosti astrovej revolúcie a udalostí, ku ktorým odvtedy došlo a ktorých som bol účastníkom, nepatria k tejto mojej téme, respektíve k mojim vojnovým spomienkam, preto sa nimi nezapodievam, iba toľko, že som z celých štyroch rokov vojenskej služby som strávil 33 mesiacov vo frontovej službe. A keď si teraz prečítam tu napísané riadky, premietnu sa pred mojimi duševnými očami ako nejaký zaujímavý román, alebo film, ktorý je skôr naplnený utrpením a žiaľom, než milými a sladkými spomienkami.

Jedného dňa som vybral svoje vojenské vyznamenania a vyložil ich vedľa seba na stôl. Bola medzi nimi aj jedno nemecké a jedna zlatá bulharská pamätná medaila. Medailu za statočnosť udeľovali za „odvážne správanie sa pred nepriateľom“, respektíve dávali z tohto titulu. Ale aj tak bol najhodnotnejší spomedzi všetkých Karlov vojenský kríž, ktorý mal podobu kríža s krátkymi ramenami, teda takzvaného maltézskeho a bol vyrobený z platinovo bielej zliatiny. Medzery medzi ramenami vypĺňa veniec, čo mu dáva kruhový tvar. Na jednej strane bol nápis VITAM ET SANGVINEM, čo znamená „život a krv“.

Karlov vojenský kríž Karlov vojenský kríž

Tento kríž mohli dostať iba tí frontoví vojaci, ktorí strávili dlhší čas v zbrani na frontovej línii. Za toto vyznamenanie mi po roku 1938 dávali k riadnemu mesačnému platu, ak si dobre spomínam, ako príplatok 15 pengö. Keď som v roku bol v Budapešti, stretol som sa na ulici s jedným starším plukovníkom a aj jemu viselo na hrudi iba toto jedno vyznamenanie, hoci určite mohol mať ešte viacero vyznamenaní za statočnosť. Týmto chcel aj on iba dokumentovať, že toto vyznamenanie pokladal každý frontový vojak za najkrajšie a najhodnotnejšie.

Ale medzi týmito medailami je ešte jedna pre mňa hodnotnejšia a veľmi milá vojnová pamiatka, jeden malý hliníkový posvätený medailón, na ktorého jednej strane vidno Ježiša a na druhej strane obraz Panny Márie, na tenkej hodvábnej šnúrke, ktorý mi na tejto pôvodnej šnúrke bol doma zavesený na krk v deň, keď som odchádzal na front, ako amulet, ktorý som aj počas 33 mesiacov najbúrlivejších dní stále nosil na krku, preto je taká čierna niekdajšia hodvábna šnúrka. Ešte stále si ho ochraňujem ako vojnovú pamiatku a chcel by som si zobrať so sebou aj do rakvy.

Nasledujúca časť: O čom vojenské kroniky nehovoria

Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa

Szólj hozzá!

Címkék: vágovits gyula

A bejegyzés trackback címe:

https://nagyhaboru.blog.hu/api/trackback/id/tr7911687205

Kommentek:

A hozzászólások a vonatkozó jogszabályok  értelmében felhasználói tartalomnak minősülnek, értük a szolgáltatás technikai  üzemeltetője semmilyen felelősséget nem vállal, azokat nem ellenőrzi. Kifogás esetén forduljon a blog szerkesztőjéhez. Részletek a  Felhasználási feltételekben és az adatvédelmi tájékoztatóban.

Nincsenek hozzászólások.

A Blogról

Blog a háborúról, ami nagyobb volt minden korábbinál, ezért a kortársak a kitörését követően nem sokkal a Nagy Háború elnevezést adták neki…

Térkép

Történetek a Nagy Háború Blogról
 

Legutóbbi kommentek

Könyvajánló

Hadiszalagon 

Műhely

Tudományos műhely rovat szakmai tanulmányokkal, közleményekkel…

Bilek

Kiadványaink

Gunesch

Ó, ti fiúk

Iskolapadból a pokolba

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

Magyarok az Isonzónál

Merénylet Szarajevóban

Katonatemetők a Felvidéken

100 évvel később

Szalay-Berzeviczy Attila fotói első világháborús helyszínekről

Dublin

Zene

‪Fuoco e mitragliatrici
 

Olasz front

Olasz front 

Képregénypályázat

Adó 1%

Programajánló

 

Ösztöndíj

 

Utazás

 

Kiállítás

süti beállítások módosítása