Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 26. časť
Náš delostrelec považuje za dôležité spomenúť aj život, zvyky a morálna náviky obyvateľstva krajov, ktoré spoznal počas vojny. V Sedmohradsku ho mimoriadne prekvapilo všeobecné zmýšľanie o sexuálnom živote a morálka žien…
Keď som už popísal svoje frontové zážitky, nemôžem opomenúť, aby som sa rad za radom bližšie nezmienil pár slovami aj o miestach a krajine, kde k týmto udalostiam došlo, o živote ich obyvateľstva, o ich zvykoch, o ich mravných a podobných predstavách, veď toľkokrát sme už počuli vyjadrenia: sedmohradský kraj, csíksky kraj atď., čo dosvedčuje, že sa tieto oblasti v niektorých veciach odlišujú od toho veľkého územia, ktorého boli po stáročia integrálnou súčasťou.
Keď hovoríme o rumunskom fronte, každý pokladá za samozrejmé, že dotyčný, ktorý tu zohral aktívnu rolu, pochodil väčšie mestá alebo obce tohto kraja, ako napríklad Kluž, Marosvásárhely, Csíkszereda, Szászrégen atď., avšak skutočné zážitky z etnografie a národopisu a ľudových zvyklostí možno objaviť, okúsiť a zhodnotiť iba v tých obciach, kde sa dlhší, alebo kratší čas zdržiaval a skrze kontakty s obyvateľstvom to osobne videl, počul a zažil. Preto tu zmienim názvy tých obcí, kde som chodil, videl a počúval: Toplica, Borszék, Hollósarka, Bélbor, Gyergyóditró, Gyergyószentmiklós, Gyergyóalfalu, Csíkszentdomonkos, Csíkszépvíz, Csíkgyimesbükk, Csíktapolca, Poklondfalva, Csíkszentkirály, Csíkszentimre, Oltelve, Csíkszentsimon, Csíkszentmárton, Csíkcsekefalva, Aklos-csárda stb., stb.
Administratívna mapa csíkskej župy z roku 1910
(zdroj: Wikipédia)
S výnimkou Csíkskej kotliny, kde žili prevažne sikulskí Maďari, prešibaní sikulskí figliari, žijú inde prevažne Rumuni alebo zmiešane Maďari so Sasmi. Spôsob obliekania na miestach, kde žili prevažne Rumuni, bol silne rumunský. Letným odevom žien bola podomácky pradená rímska tunika, ktorá nahrádzala zároveň košeľu alebo blúzu, ich sukňu predstavoval dva tri metre široký, tiež podomácky pradený kus farebnej tkaniny, ktorú si s pomocou priateliek obmotali okolo seba. V lete chodili naboso, v zime nosili bačkory. To len tak všeobecne. Mňa tu však obzvlášť zaujalo, respektíve prekvapilo niečo iné, ale veľmi.
Asi si spomeniem na časy, keď som bol mladým novozámockým gymnazistom, tak keď sme sa stretli alebo bavili s nejakou peknou dievčinkou z meštianky, ešte ani za ruku sme si ju netrúfli chytiť, ale ani ona by nám to nedovolila. Morálka miestnych žien, čím myslím správanie sa dievčat a mladých žien a ich poňatie morálky, mi oproti tomu doslova bila do hlavy. Napríklad vtedajšie domácky vychovávané novozámocké dievča v čase pred prvou svetovou vojnou nevyšlo do mesta ani len s vlastným bratom, keď sa ten ako vojak vrátil domov na dovolenku, lebo vtedy sa mienilo, že ktorú uvidia chodiť s vojakom, to nemôže byť dobré dievča a vojak nemal na čele napísané, že sa prechádza so svojou sestrou.
Tieto dievčatá, na ktorých morálku ostriežím pohľadom dohliadali matky, sa priemerne v 97% vydávali ako panny a stali sa z nich verné a oddané manželky, ktoré aj svoje deti ďalej vychovávali v tomto morálnom duchu. Ešte ani duch prvej svetovej vojny toto nedokázal v Nových Zámkoch a ich širokom okolí zmeniť.
V Sedmohradsku bolo ale všetko inak. Panenstvo mladistvých, ženská manželská vernosť a vôbec poňatie sexuálneho života tu bolo v ostrom protiklade s našimi. Z tohto si, až na zriedkavé výnimky, nerobili žiadne starosti, lebo všetko pokladali za prirodzené.
Raz, v jeden obzvlášť horúci deň, som sa s jedným svojim priateľom kúpal v jednej rieke v krátkych spodkoch, potom sme si po kúpeli sadli na breh na slnko. Zrazu sme začuli, ako sa k rieke blíži, smejúc a chichotajúc sa, asi tucet 17-18 ročných dievčat. Videli nás, no napriek tomu si zrazu povyzliekali šaty a pred nami, teda pred našimi zrakmi, nahé vbehli do chladivej rieky a tam na seba šantiac a smejúc sa špliechali vodu bez akéhokoľvek rumenca. Potom vyšli a asi päť metrov od nás sa utierali, obliekali a smejúc sa a na nás sa dívajúc odišli domov. My sme sa dívajúc na seba nesmiali, len sme krútili hlavami, lebo takéto sme ešte nevideli.
Milovanie s a pohlavný styk ešte aj s cudzincami bol v tomto kraji úplne samozrejmý a prirodzený. Videl som napríklad v jedno nedeľné popoludnie jednu tanečnú zábavu, na ktorej sa zúčastnili aj naši delostrelci bez ohľadu na hodnosť. Ja som stojac stranou videl a počul ako búrlivo tancovali v rytme hudby a spievali veľmi nemravné pesničky ako napr. „Csíkszentimrén rekvirálják a tököt“. Čo len mohlo byť po veselke?
Ale aj od tohto podivnejšie som videl a počul v Toplici. Všetky izby tamojších domov boli veľké. V jednom rohu izby spal manžel, v druhom manželka, v ostatných dvoch rohoch chlapci a dievčatá, samozrejme len na drevených otomanoch s prikrývkou z ovčej kože. „Pozri sem, priateľu“, povedal mi jeden zo spolubojovníkov: „ktokoľvek, či ty, alebo ja, vojdeme do takéhoto domu, hoci aj v noci, môžeš si ľahnúť do postele či už k žene alebo k niektorej z jej dcér.“ Na to sa vychytil a vošiel. Už som spal na ubytovni, keď sa asi tak o polnoci vrátil aj on. Že čo sa s ním stalo, poviem neskôr.
Jedna mladá pani, taktiež z Toplice, ktorej manžel bol bankový úradník, ale narukoval a okrem manželky tu nechal dve dcérky, 6 a 4 ročnú, prijímala na návštevy dôstojníkov pre chlieb, mäsové konzervy a potešenie. Ale videl som aj iné. Ako mi hovoril jeden práporčík od zdravotníkov, na lekárskej ošetrovni liečia denne aj päťdesiat vojakov na pohlavné choroby, ktorí počas bolestivej liečby tancujúc, respektíve skáčuc na jednej nohe iba to horekovali, že nikdy viac!!! Vo vážnejších prípadoch posielali dotyčných do Kluže, kde boli lôžka do prasknutia zaplnené chorými na syfilis. Sem sa dostal aj môj vyššie zmienený priateľ z Toplice, o ktorom som sa o pol roka neskôr dozvedel, že zomrel. „Allgemeine sifilisz, engemet a sírba visz.“ Musel to byť muž na mieste, ktorý disponoval takou disciplínou a sebaovládaním sa, ale hlavne zdravým rozumom, aby sa s pohľadom do budúcna zdržal, že sa neinfikoval a nenechal strhnúť príšerným prúdom. Nakoniec spozorneli aj kompetentní z vojenského zdravotníctva a v spolupráci s civilnými úradmi podnikli vážne kroky. V každej dedine vykonávali prekvapivé zdravotnícke razie. Jednu dedinu, ktorej názov nenapíšem, skoro ráno obkľúčila armáda a každý starší ako 14 rokov sa bez ohľadu na pohlavie musel podrobiť zdravotnej prehliadke. V obci čítajúcej 1739 obyvateľov našli ako pannu iba jedno škaredé 16-ročné dievča, ale tá bola aj hrbatá. Chorých okamžite povolali do Klužu. Dostala sa tam aj mladá manželka jedného z notárov, čo narukoval.
Hlavný vchod do klužskej kliniky na dobovej pohľadnici
(kepeslapok.wordpress.com)
Taktiež vojakov podrobovali zvlášť-zvlášť týždenne lekárskemu vyšetreniu ľahšie prípady liečili tu, postihnutých syfilisom posielali do Klužu. Ako som počul, bol tam zriadený zvlášť pavilón pre pohlavné choroby. Mnoho pravdivého by o tom mohli hovoriť spisy Klužskej nemocnice z oných čias.
Žiaľ, dosť takýchto chorých sa potom dostalo do zázemia, kde boli tiež nemocnice vyslovene pre takýchto chorých, ako napríklad v Nitrianskom kraji v Mlynárciach. Náhrobky tamojšieho vojenského cintorína sú živou štatistikou veľkého počtu týchto nešťastníkov. Bolo medzi nimi veľa takých, ktorí spoznajúc neliečiteľnosť svojho stavu, vlastnoručne ukončili svoj nešťastný život tak, že sa buď strelili do hlavy, alebo vypili jed. O týchto hrozných stavoch sa nezmieňuje ani jedna vojenská kronika, hoci by to bolo žiaduce. Len vďaka dobrodeniu Najvyššieho a môjmu zdravému rozumu môžem ďakovať, že som nepadol do tejto hroznej a špinavej bariny, hoci aj za mnou sa často naťahoval hinár so svojim nebezpečným objatím.
Lekárske vyšetrenie
(Anton Holzer: Die andere Front)
Nielen v tu spomenutom kraji, ale aj obyvateľstvo obcí a miest viacerých žúp v regióne nahliadalo na sexuálny život veľmi samozrejme a slobodne, čo najlepšie dokazuje, že po vojne sa v Kluži objavilo v maďarčine tlačené, aj na európske pomery prvenstvo majúce, špinavé a hnusné pornografické periodikum „Stella“ (myslím, že pod týmto názvom bežalo). Keď ho nejaký slušný človek, nech by aj bol v sexuálnych záležitostiach akokoľvek potentný, zobral do ruky a prečítal, so zhnusením ho odhodil a odpľul si. Neskôr, ako som počul, rumunské úrady veľmi správne zakázali produkciu tohto špinavého plátku.
Aj na začiatku cintorína Babka ležal medzi vojenskými hrobmi jeden mladý delostrelecký práporčík, ktorého tiež táto hrozná choroba priviedla do hrobu. Zakaždým, keď som prešiel do cintorína ležiaceho oproti môjho domu, som zastal nad týmto opusteným hrobom a vrátili sa mi spomienky na tieto smutné časy. Aj jeho hrob je už len spomienkou, lebo pred asi piatimi rokmi boli stovky hrobov zrovnané buldozérom, aby boli nad nimi postavené sedemposchodové a trojposchodové bytovky. Darmo, takýto je kolobeh života, mŕtvi odchádzajú, živí prichádzajú.
Nasledujúca časť: „Človek ako najkrajší tvor, je niekedy najväčším zverom”
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
