Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 20. časť
Na jeseň 1917 nášho delostrelca uchvátili prírodné krásy priesmyku Gyimes a využijúc pokojnejšie obdobie, podniká prieskumné cesty po okolí na svojom koni Picim. Popri krajine zapôsobilo na Júliusa Vágovitsa aj stavebníctvo a obyvateľstvo. Sprevádzajme ho po týchto cestách.
Keď sa tak s odstupom času zamýšľam na tým, kade som všelikade chodil, ťažko by som vedel povedať, kde bolo najkrajšie, najúžasnejšie alebo najromantickejšie, či v priesmyku Tölgyes medzi Gyergyóskými štítmi, v divokom Gyimešskom priesmyku vprostred Csíkskych štítov, kde teplé slnečné lúče neskorého septembrového leta urobili maličký Gyimesbükk nezabudnuteľným, alebo v priesmyku Ojtóz, na ktorý budem spomínať neskôr.
Chcel by som zvečniť aj čo to z toho, čo som zažil v priesmyku Gyimes. Mojou najobľúbenejšou zábavkou počas tichších dní v priesmyku Gyimes bolo, že som si vyšiel spolu s mojim dobrým kamarátom, koňom Picim, na jedno či dvojhodinovú jazdu. Bol aj taký deň, keď sme prešli 20-30 km tam a späť.
Niečo o Gyimesbükku. Csikgyimesbükk bola veľká obec s 842 domami a 4413 obyvateľmi rôznej národnosti (v roku 1910). V čase niekdajšej Monarchie to bola pohraničná obec s dosť veľkou železničnou stanicou.
Gyimešská železničná stanica na pohľadnici zo začiatku 20. storočia
(zdroj: kepeslapok.wordpress.com)
Tu bol aj colný úrad. Hranicu tvoril jeden bočný prítok rieky Szeret, cezeň viedol železný železničný most do Starého Rumunska a na ňom jedna dopravná cesta pre vozy a inú dopravu. Samotná obec ležala prevažne na oboch stranách hradskej, jej kostol stál takmer na hranici, na jednej vyvýšenine. Napravo od mosta na jednej skalnatej vyvýšenine stáli ruiny malého hradu, ktorý toho času nazývali Rákociho hradom.
Vpravo hore vidno Rákociho hrad na dobovej pohľadnici
(zdroj: kepeslapok.wordpress.com)
Veľmi rád som na konskom chrbte obchádzal malé vedľajšie údolia, popri žblnkajúcich potôčikoch, užívajúc si väčšie menšie stúpania, prírodné divy a krásy divokej krajiny.
V jeden pekný neskoro letný októbrový deň, asi tak po jednej hodine poobede, mi ujček Badari osedlal koňa a tentoraz som cez potok, respektíve cez železný most išiel pekne potichučky do Starého Rumunska. Užíval som si hladivé slnečné lúče neskorého leta, sledujúc a pozorujúc prírodné krásy krajiny napravo i naľavo od cesty. Už som peknú dobu išiel v tomto kraji, raz krokom, raz pomalým poklusom, keď som dorazil do spola zbúranej a opustenej prícestnej rumunskej dediny. Hneď na začiatku dediny, trocha viac naľavo od cesty, stál ortodoxný kostol s charakteristickou drevenou vežou s cibuľovitou kupolou. Zastavil som koňa, zosadol z neho a priviazal mu opraty o veľký strom, stojaci pred kostolom, oproti vylomeným, alebo strhnutým dverám, tak že som ho z kostola neustále videl a sledoval. Budova bola malá, kruhového tvaru. Mystický pocit zapĺňal celé ľudské vnútro, keď som v hrobovom tichu pozeral a skúmal výbavu kostola, ktorá bola už z veľkej časti poškodená, boli na nej vidno stopy vojny. Za dopredu vyčnievajúcim vyrezávaným a maľovaným dreveným oltárom s gréckymi a staroslávnymi motívmi som takmer videl bradatého, mysticky sa pohybujúceho popa, keď tam vykonáva ortodoxné bohoslužby východného rítu. Vôkol po stenách boli viac menej poškodené, no ešte aj tak veľmi cenné ikony, zobrazujúce rôznych svätcov. Stojac v nemom tichu som takmer počul spevy a modlitby úžasného východného rítu, cítiac dym kostolného kadidla, od ktorého boli veru značne znečistené steny kostola. Neviem povedať, ako dlho som stál takto užasnutý a bez slova, možno aj viac ako hodinu, keď ma zo zamyslenia vytrhlo hlasné nepokojné zaerdžanie môjho koňa, bolo takmer počuť ako hovorí: „ešte stále mám tu vonku na teba čakať?“ Ešte raz som sa dojatý rozhliadol po kostole, so zloženou čiapkou som povedal krátku modlitbu, stále hľadiac vpred a opustil som kostol. Bol to veľmi krásny a trvalý zážitok.
Znova som vyskočil na koňa a popchol som ho do mierneho klusu. Asi hodinu sme išli takto ďalej, ale medzitým aj chôdzou, keď som uvidel napravo odo mňa menšiu dedinu alebo osadu. Podíduc bližšie som zbadal trocha ďalej od hradskej pri jednom drevenom dome asi päticu fajčiacich mužov, ako sa tam sediac v pokľaku rozprávali. Keď som sa priblížil asi na 30 metrov, zrazu predo mnou prebehla z jednej strany hradskej na druhú skupina si desiatich smejúcich sa detí, chlapcov a dievčat, a hlasno na seba kričali po maďarsky.
Pohľadnica zo začiatku 20. storočia
(zdroj: kepeslapok.wordpress.com)
Od prekvapenia mi vyrazilo dych a keď som sa priblížil k mužom, aj tí sa medzi sebou rozprávali po maďarsky. „Tak vy ste Maďari?“ povedal som im, zabudnúc aj na pozdrav. „To by sme boli.“ odvetili zborovo. „No keď ste Maďari, dajte mi teda za hrnček čerstvej vody, lebo som veľmi smädný.“ „Anyjuk!“ zakričal jeden z nich, na čo potom vyšla mladá žena v rumunskom kroji, ktorá mi na požiadanie podala pohár studenej pitnej vody. Následne som sa s nimi trocha porozprával, potom som vyrazil naspäť, respektíve smerom domov. Len to nerozumiem dodnes a aj je mi ľúto, prečo som sa vtedy neopýtal na názov dediny a aj na to, ako sa oni dostali sem na toto Rumunmi obývané územie a odkedy tam bývajú.
Nasledujúca časť: Ujček Badari
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
