Ujček Badari

2016.08.08. 22:40 :: PintérTamás

Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 21. časť

magyar

Náš delostrelec si uchoval milé spomienky na jedného delostreleckého pohoniča, ktorý sa počas vojny staral oňho a jeho koňa Piciho. Aj úzky brvnový most cez Tatros v Gyimesbükku mu pripomína milý príbeh o ujčekovi Badarim, ktorý ho mal rád ako syna.
 
 

 

Teraz by som chcel trocha pospomínať na ujčeka Badariho. Bol delostreleckým pohoničom a okrem dvoch koní, ktoré mal na starosti, sa staral aj o môjho jazdeckého koňa menom Pici. Bol to sedliacky ujček, ako väčšina delostreleckých pohoničov. Rozumel koňom, ich opatere, respektíve starostlivosti, bol asi tak 50-ročný, vážny, prirodzeným umom disponujúci človek, ako aj taký všemajster, ktorý dokázal urobiť veru všetko, ešte aj holiť vedel. Mňa mal veľmi rád, akoby som mu bol aj v civile dobrým gazdom, alebo aspoň gazdovým synom.

Jedného dňa ma obdaroval milým a zaujímavým predmetom. Z chlpov chvosta a hrivy môjho koňa vyrobil mäkkú kefu na šaty. Ešte aj dnes ju používam a s láskou opatrujem ako cenný, respektíve hodnotný vojnový pamätný predmet. Každému členovi rodiny porozprávam jej príbeh. Nepredal by som ju za žiadne peniaze a zakaždým, keď ju za účelom použitia vezmem do ruky, vždy mi príde na myseľ dobrý ujček Badari.

Ale kefa mi pripomína aj môjho priateľa, koňa Piciho, s ktorým som počas mojej 33-mesačnej frontovej služby strávil tam vonku najviac mesiacov. Bolo to veľmi rozumné a oddané zviera, natoľko som si ho zamiloval, že ešte aj teraz naňho veľa myslím, veď na jednej fotografii sme aj spolu odfotení a ešte aj dnes ju hrdo ukazujem. Mal veľmi rád kockový cukor. Natoľko ma poznal, že keď som išiel okolo stajní a počul môj hlas, okamžite začal zaliečavo erdžať, lebo vedel, že pri takejto príležitosti dostane vždy jeden - dva kúsky kockového cukru. Často mi chcel olízať tvár a keď som ju odvrátil, pooblizoval mi ruku na znak lásky. Inak je všeobecne známe, že kôň je veľmi rozumné a verné zviera, podobne ako pes.

„Môj kôň počúvajúci na meno Pici. Dlhý čas mi bol verným kamarátom.” „Môj kôň počúvajúci na meno Pici. Dlhý čas mi bol verným kamarátom.”
(Obrázok a popis z pamätí)

Ako som už spomenul, ujček Badari vedel aj holiť, takže ma vždy on holil, hoci ma dosť holil aj osud. V čase zátureckých bojov, keď nás celé týždne prenasledovala ofenzíva generála Brusilova, sme mali jedného dňa poobede asi jeden a pol hodinový oddych. Ujček Badari ku mne prišiel, že ma oholí, lebo, ako hovoril, k mojej mladíckej tvári sa nehodí strnisko. Sadol som sa na vrece naplnené ovsom (namiesto stoličky), aby ma oholil. Počas pochodu na rovine sme mali málo vody. V čutore som mal ešte trocha vody, ktorú som nalial do misky na holenie, mysliac, že na to bude akurát stačiť. Už bol takmer hotový s holením, keď ujček Badari pri jednom nemotornom obrate vylial vodu z misky položenej na vrece, respektíve na jeho okraj, tak, že v nej neostalo ani len za náprstok. „Nevadí!“ povedal ujček Badari a začal pľuvať sliny na holiacu štetku a takto ma mydlil ďalej. Ja som tento nie práve hygienický spôsob musel zniesť, ak som nechcel, aby som mal oholenú iba polovicu tváre. Po holení som si chcel vreckovkou utrieť tvár od peny, ale on s veľkou zdvorilosťou utrel moju tvár so svojou vlastnou špinavou vreckovkou. Raz darmo, vtedy aj toto bolo dobré. Večer, kam sme dorazili, bolo mojou prvou vecou umyť si tvár čistou vodou, lebo tam už sme mali k dispozícii dostatok vody, keďže v blízkosti tiekol malý potôčik.

Ešte niečo by som chcel napísať o ujčekovi Badarim. Obec Gyimesbükk bola postavená, dalo by sa povedať, na dvoch stranách hradskej vedúcej do Starého Rumunska. Týmto smerom od hradskej trocha ďalej napravo, na okraji tam sa tiahnucich vŕškov, tečie jeden malý potok, asi taký široký ako bočné rameno našej rieky Nitra, nová Nitra, len s tým rozdielom, že kým to tečie v úzkom, ale hlbokom koryte, zatiaľ gyimessbücký potok má plytké koryto, avšak po oboch jeho stranách má dosť široké rovinaté záplavové územie. Keď sa malý potok alebo rieka rozvodní, čo bolo pri dažďoch dosť časté, tak sa celé jeho záplavové územie ocitlo pod vodou a po rýchlom opadnutí hladiny sa záplavové územie stalo na niekoľko dní blatistým.

Železničný most nad riekou Tatros na Uhorsko-Rumunskej hranici na dobovej pohľadnici. Železničný most nad riekou Tatros na Uhorsko-Rumunskej hranici na dobovej pohľadnici. (zdroj: kepeslapok.wordpress.com)

Že bol potok skutočne úzky, to dokazuje aj to, že prechod cezeň bol zabezpečený dvoma 6-8 metrovými, dosť hrubými borovicovými kmeňmi, ktoré ležali na koloch na brehu. Tento primitívny prechod používali obyvatelia malej dediny, respektíve iba z niekoľkých domov pozostávajúcej osady, čo ležala na náprotivnej kopcovitej strane na niekoľko minút od neho. Tak si spomínam, že to bolo v niektorých z dní koncom septembra alebo začiatkom októbra. Navštívil som jedného svojho známeho priateľa v dedine na opačnom brehu potoka, ktorý oslavoval pri koňakovej fľaške, čo dostal v balíku z domu, asi svoje meniny a pozval aj mňa.

Ešte za svetla som prešiel cez dvojicu borovicových brvien. Rieka sa už po minulotýždňových dažďoch vrátila do svojho koryta, ale záplavové územie bolo ešte pokryté dopoly mokrým, dopoly zaschnutým blatom. Mohlo byť asi deväť hodín večer, keď som sa vydal naspäť na svoju ubikáciu, takpovediac v triezvom stave. Obloha bola oblačná, takmer zamračená, mesiac sa raz skryl, raz zasa vykukol spoza rýchlo utekajúcich oblakov, čo ešte viac zhoršovalo viditeľnosť. Keď som sa dostal k úzkemu brvnovému prechodu bez zábradlia, krásne svietil mesiac. Pomaly, opatrne, drobnými krokmi som už aj prešiel ponad potok, keď rýchlo utekajúci tmavý mrak náhle zastrel žiariaci mesiac, na čo nastala čiernočierna tma a ako som sa trocha zapotácal, ostrohy mojej pravej čižmy sa zasekli do ostrôh na druhej čižme a ja som v slepej tme, keďže nebolo zábradlie, úplne stratil rovnováhu a obrátiac sa na pravú stranu som asi z dvojmetrovej výšky, žups, pekne rýchlo dopadol na bahnitý povrch. Padol som šťastne, nestalo sa mi nič, a pri ďalšom slnečnom svetle som vyliezol na suchý breh. Pravá strana mojej tváre, mojej uniformy a pravá čižma boli celé od blata.

Doraziac domov som sa okamžite vyzliekol, zalizol pod pokrovec a šťastne zaspal. Bolo už neskoré ráno, keď som sa zobudil a na moje najväčšie prekvapenie ležali moje šaty a čižmy čisto vykefované vedľa mojej prične. Naraz len vošiel ujček Badari, nesúc moju rannú kávu a krotkým dobráckym hlasom poznamenal: „Ale, ale po nejakej veľmi krivej ceste ste išli.“ Keď som potom dobrému starému ujčekovi Badarimu povedal, čo sa stalo, poriadne sa smejúc povedal: „Doma, pri svetle plynovej lampy, by sa toto stať nemohlo.“ a znova sa usmieval. Nečudo, že naňho ešte dodnes s láskou myslím.

Nasledujúca časť: Prevelenia, mierové jednania, reorganizácie

Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa

Szólj hozzá!

Címkék: vágovits gyula

A bejegyzés trackback címe:

https://nagyhaboru.blog.hu/api/trackback/id/tr99910860

Kommentek:

A hozzászólások a vonatkozó jogszabályok  értelmében felhasználói tartalomnak minősülnek, értük a szolgáltatás technikai  üzemeltetője semmilyen felelősséget nem vállal, azokat nem ellenőrzi. Kifogás esetén forduljon a blog szerkesztőjéhez. Részletek a  Felhasználási feltételekben és az adatvédelmi tájékoztatóban.

Nincsenek hozzászólások.

A Blogról

Blog a háborúról, ami nagyobb volt minden korábbinál, ezért a kortársak a kitörését követően nem sokkal a Nagy Háború elnevezést adták neki…

Térkép

Történetek a Nagy Háború Blogról
 

Legutóbbi kommentek

Könyvajánló

Hadiszalagon 

Műhely

Tudományos műhely rovat szakmai tanulmányokkal, közleményekkel…

Bilek

Kiadványaink

Gunesch

Ó, ti fiúk

Iskolapadból a pokolba

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

Magyarok az Isonzónál

Merénylet Szarajevóban

Katonatemetők a Felvidéken

100 évvel később

Szalay-Berzeviczy Attila fotói első világháborús helyszínekről

Dublin

Zene

‪Fuoco e mitragliatrici
 

Olasz front

Olasz front 

Képregénypályázat

Adó 1%

Programajánló

 

Ösztöndíj

 

Utazás

 

Kiállítás

süti beállítások módosítása