Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 13. časť
Boje, ktoré sa odohrávali v lete 1916 pri Zaturcy, sa vryli nášmu delostrelcovi do pamäte. V dnešnej časti spoznáme niekoľko príbehov z tej oblasti.
Ešte než začnem s udalosťami rumunského frontu, chcel by som najprv vyjaviť niekoľko spomienok, ktoré vo mne doteraz prežívajú, lebo aj tieto sa stali v čase krvavých bojov pred Zaturcom.
V čase veľkých bojov pred Zaturcom mnoho-mnoho tisícok ľudí zahynulo na oboch stranách. V tropických horúčavách sa začali hore dole cez seba ležiace mŕtvoly rýchlo rozkladať a pri 40-stupňových teplotách roznášal vietor do okolia neznesiteľný zápach, preto bolo treba mŕtvoly rýchlo odpratať, lebo preživším takto hrozila epidémia týfusu a cholery. V priebehu viacerých dní boli rozkladajúce sa mŕtvoly pochovávané do obrovských masových hrobov.
Velenie nariadilo, aby sme boli zaočkovaní proti týfusu. Ja som dostal sérum proti týfusu do hrude a proti cholere do brucha. Niekoľko hodín som ležal ako mŕtvy vo vysokej horúčke. Že koľko ľudí a ako zahynulo, som mal možnosť vidieť z delostreleckej pozorovateľne cez 15-násobný ďalekohľad, keď som pozeral, ako sa zrútil Ruský pechotný útok pod paľbou delostrelectva, guľometov a pechotných zbraní. Päť, šesť, sedem rojníc nasledovalo za sebou a už mohli napredovať len cez mŕtvoly svojich padlých druhov, no aj oni tam všetci ostali. Bolo hrozné sa na to aj dívať, nieto ešte byť tam. Keď na to pomyslím, ešte teraz ma zalieva studený pot.
Ale mám medzi spomienkami aj také, ktoré sa vzťahujú výlučne na mňa. Počas jedného z týchto hrozných dní som niesol hlásenie na veliteľstvo pluku. Môj unavený kôň práve išiel krokom po zaprášenej hradskej, keď som zbadal, že pozdĺž pravého jarku a na za ním sa rozkladajúcej lúke polihujú alebo posedávajú v plnej poľnej pešiaci. Chudáci boli zaprášení a unavení, boli na nich vidieť strasti mnohodinového pochodu a pocity neurčitej budúcnosti. Nasadili ich na palebnú líniu ako náhradu veľkých strát na životoch. Tento úsek cesty bol už dosť blízko mnou už viackrát spomínanej zidowskému loveckému zámočku (H. H. Hegerhaus), v ktorom sídlili viaceré vyššie veliteľstvá, ba bola tam aj stanica prvej pomoci. Náhle som len zaregistroval silný hlas, resp. krik. „Vágovits, Vágovits“ bolo počuť z davu. Bolo ich dosť veľa, mohol to byť celý prápor. Otočil som hlavu smerom k hlasu, ale nespoznal som nikoho. Naraz sa len na okraji jarku postavil jeden vojak a vydal sa ku mne. Lepšie som sa prizrel a okamžite som spoznal svojho niekdajšieho spolužiaka z gymnázia, novozámockého chlapca Ferenca Schibernu, ktorý chodil odo mňa asi o triedu vyššie a teraz bol pechotný poručík. Zoskočiac rýchlo z koňa a omotajúc si opraty okolo ruky som sa s ním zvítal s priateľskou láskou, lebo sme sa veľmi potešili z nečakaného stretnutia a nakoľko to len bolo časovo možné, sme si povedali ako sa nám darí.
„Vedú nás do palebnej línie.“ hovoril. „Vám delostrelcom je predsa len lepšie ako nám pešiakom, lebo najčastejšie idete na koni, my zasa pešo, lebo kôň prináleží iba šaržiam od kapitána vyššie.“ Bol zaprášený a unavený. Ako som neskôr počul, tu pred Záturcom bol natoľko vážne zranený do nohy, že mu zranená noha ostala do konca života stuhnutá, rovná. Stal sa z neho advokát niekde v Zadunajsku.
Schéma postavení v okolí Zaturcy na konci leta a na jeseň 1916
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Ďalšia vec sa som mnou stala asi v septembri, už počas pozičných bojov. Na úzkej poľnej ceste na okraji veľkého lesa išiel môj dobrý kamarát, kôň menom Pici, zasa len krokom. Obe konce oprát som prevesil cez hrušku sedla a on pokojným krokom kráčal a ja som, hladený peknými teplými septembrovými slnečnými lúčmi, rad za radom čítal listy z domova, ktoré som dostal naraz. Vtedy už totiž chodila, resp. fungovala poľná pošta. Dobre som vedel, že ďalej od cesty, na lúke, asi 50 m od okraja lesa, bola zakopaná jedna stotina nemeckých ťažkých húfnic a odtiaľ ostreľovala, keď bolo treba, ponad les nepriateľské postavenia. Často som predsa počul od nich znieť nemecké pesničky, harmoniku alebo vravu. Ale teraz som si to akosi nevšímal, zahĺbený do čítanie listov som ani nepočul, že zazneli rozkazy a dve ťažké húfnice vystrelili priamo oproti mne ponad lesné stromy s ohromným rachotom ťažké a vražedné strely. Môj pomaly idúci kôň sa od tohto hlasného zvuku natoľko naplašil, že sa náhle vzopol na zadné nohy a hlasno prskajúc ma zo seba zhodil a pustil sa do veľkého cvalu. Ja som padol dozadu a moja ľavá noha uviazla v ľavom strmeni a kôň ma asi 10-15 metrov vliekol za sebou po hlave. Šťastie, že mám malú nohu a strmeň je dobrý aj pre jazdca s najväčšou nohou. Čižma mi vykĺzla zo strmeňa a ja som tam ostal na trávniku a mal som aj to šťastie, že trávnatá lúka bola mäkká.
Samozrejme som stratil aj vedomie a o pár minút som sa prebral na to, že ležím na prični v zákope nemeckých delostrelcov a náhodou sa tam zdržujúci vojenský doktor, alebo zdravotník mi počúva tlkot srdca, potom, keď som otvoril oči, ponúkli ma koňakom a stále sa iba to pýtali po nemecky, či je mi už lepšie.
Priatelenie sa rakúsko-uhorských a nemeckých dôstojníkov pri Zaturcy v lete 1916
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Keď som sa asi za dvadsať minút dokázal postaviť na nohy, opýtal som sa, kde je môj kôň, lebo ma hneď napadlo, že v sedlovej taške ostalo jedno dôležité hlásenie. Nevedel som v rýchlosti, čo si počať.
Nemci ukazovali na dedinu, ležiacu asi 2 km od nich, že môj kôň cválal cez lúku tým smerom. Čo som mohol robiť iné, než to, že sa vydal cez lúku smerom k dedine, chvíľami bežiac, lebo som už aj to zvládal. Doraziac do dediny, v ktorej sa teraz zdržiavali výlučne vojaci, konkrétne uhorskí husári, som sa hneď na začiatku dediny opýtal jedného vojaka, či nevideli jazdeckého koňa bez pána. Áno, znela odpoveď, precválal cez dedinu bez jazdca. Asi v polovici dediny mi po ďalšom opýtaní sa osvetlili, že môžem byť pokojný, lebo dvaja husári na svojich koňoch cválali za mojím. Unavený a zúfalý som si sadol na jeden peň a čakal, čo bude.
Môj kôň menom Pici. Dlho mi bol verným druhom.
(obrázok a popis z pamätí)
Asi hodinu na to vidím, že dvaja jazdci vedú na uzde môjho koňa Piciho. Chrbát mal celý od peny a len sa tak triasol, chudák. Husári mi povedali, že hneď ako videli cválajúceho koňa bez pána, už o pár minút na to sa vydali za ním, ale ten bežal tak rýchlo, že ho sotva vedeli dohoniť. Tak precválali viacero kilometrov kým sa im ho podarilo predstihnúť a uchopiť opraty, len potom ho mohli doviesť naspäť. Aj ja som im porozprával, čo sa mi stalo. Potom som sa im poďakoval sa za ich šikovnosť, dal som im zo sedlovej tašky dva balíky po sto cigaretách, nasadol na koňa a priateľsky sa s nimi rozlúčil. Ako dobre, že som nikdy nefajčil a zo svojej dávky som mohol vždy ponúknuť tých, čo takmer zomreli pre cigaretu. Na fronte znamená pre vojakov cigareta, prípadne tabak, zlato.
Nasledujúca časť: Smer rumunský front: priesmyk Tölgyes a Hollósarka
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
