Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 14. časť
V októbri 1916 nasleduje aj novozámocký delostrelecký pluk 37. divíziu na rumunský front, otvorený 27. augusta. II. oddiel nášho delostrelca je vyložený 17. októbra Szászrégene, potom sa presúva cez údolie Maros, cez Borszék, do priesmyku Tölgyes, kde sa dostanú do postavení v Hollósarke. Delostrelcom privyknutým k rovinám spôsobujú cez 1000 metrov vysoké divoké vrchy nemalé ťažkosti…
Cestou na Rumunský front
27. augusta 1916 Rumunsko vypovedalo vojnu Centrálnym mocnostiam a jednotky jeho armády sa dostali do 20. septembra až na líniu Marosu, lebo vypovedanie vojny prišlo tak nečakane, že vojenské velenie sotva malo v prvých dňoch k dispozícii takú regulárnu časť vojska, ktorá by dokázala vzdorovať pripravenej a dobre vystrojenej rumunskej armáde.
Medzičasom dorazila 9. nemecká armáda (Falkenhayn), ktorú zozadu a zboku kryla rakúsko-uhorská 1. armáda a v lese Apáca pri Sibiu a Brašove uštedrila Rumunom ťažkú porážku. Rumuni sa na to stiahli až k hraniciam.
Erich von Falkenhayn (1861–1922) nemecký generál a vojenský politik. 29. augusta 1916 bol poverený vedením 9. nemeckej armády, prevelenej do Sedmohradska.
(zdroj: Wikipédia)
Pechota našej 37. honvédskej divízie bola na tento front presmerovaná v polovici septembra, štáb nášho delostreleckého pluku a I. oddiel dorazil do Szászrégenu 17. októbra a náš II. oddiel zasa 18. októbra. Cestu sme absolvovali vlakom cez chrbty Karpát.
Po tom, ako sme boli vyložení v Szászrégene, sme prešli pešo denne 30-35 km cez Marosvécsen, Rastonyu, Maroshévíz a Borszék. 20. októbra dorazil I. oddiel do Hollószarky a okamžite išiel do palebných postavení, 4. batéria II. oddielu tam dorazila až nasledujúceho dňa a 3. batéria ostala ako záloha v Boszéku.
Hollószarka je v priesmyku Tölgyes. Táto dobrodružná krajina mala na nás všetkých životodarný účinok po prežitých tropických volyňských a strašných zaturcských dňoch.
Dobrodružný priesmyk Tölgyes. Miesto krásnych a bolestivých spomienok.
(Obrázok a popis z pamätí. Pôvodný zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Ako človek narodený na nížine, som tu mal v týchto dňoch skutočne zaujímavý zážitok. Vzdialenosť medzi Maroshévízom a Borszékom je, ak sa dobre pamätám 24 km, v rámci ktorej vedie asi 8 kilometrová serpentínová cesta cez jeden vrch presahujúci výšku 1000 metrov. V ten deň husto pršal októbrový dážď a naše plášte boli doslova úplne premoknuté. V takomto hustom daždi sme prišli na začiatok serpentíny a tak sme postupovali vyššie po kľukatiacej sa ceste. Šírka cesty miestami sotva presahovala 4 metre. Na jednej strane cesty sa týčila mohutná skalná stena a na druhej zasa závratná hĺbka, teda údolie, v ktorom s divokým hukotom tiekla voda horského potoka. Takto sme išli kľučkujúc stále vyššie, kým sme sa náhle nedostali do veľkej vlhkej hmly, teda dažďových mrakov. Bola to ťažko dýchateľná, smradľavá, vlhká hmlistá hmota, ktorej hrúbku pre hore a dole sa kľukatiacu serpentínovú cestu nemožno určiť.
V priesmyku Tölgyes bolo možné vytiahnuť delá do horských postavení často iba ľudskou silou (Obrázok a popis z pamätí. Pôvodný zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Ale skutočne zaujímavé sa stalo iba teraz. Ako sme sa pomaly dostali nad dažďový mrak, pred našimi zrakmi sa nad nami rozprestrela krásna jasná slnečná obloha, avšak s neustále klesajúcou teplotou, takže kým sme dorazili na vrch, tam už bola hrubá vrstva starého snehu s asi – 10 stupňami. Mokré plášte na nás zaraz zamrzli na kosť a začala nám byť zima. Ale ako sme začali na druhej strane vrchu schádzať po serpentíne neustále nadol, znova sme vošli do hmoty už zmienenej dažďovej vrstvy. Mráz okamžite povolil a my sme ďalej mokli a pochodovali do Borszéku.
V priesmyku Tölgyes bol terén vhodný na obranu. Pozície našej pechoty prechádzali cez celé územie ovládajúce vrchy. Kľúčovými bodmi nepriateľských pozícií boli vrch Sztár 1318 a mohutný Petr Sesu la Comarnic 1512. Najdôležitejším bodom našich pozícií bol Bitca Arsurilov 1385.
Stavba palebného postavenia v priesmyku Tölgyes. (Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Umiestnenie našich batérií sprevádzali mimoriadne veľké komplikácie, lebo vysoké vrchy, týčiace sa po oboch stranách úzkych údolí, komplikovali priestrelnosť, preto bolo treba delá vytiahnuť (ľudskými silami) do vrchov, čo bolo nesmierne namáhavé. Toto vierohodne zobrazuje aj jedna fotografia. 1. batéria sem prišla so šiestimi delami, ostatné batérie mali po päť diel v značne opotrebovanom stave.
Nasledujúca časť: Boje, mrazy a vlci v priesmyku Tölgyes
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
