Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 4. časť
Hneď po zaradení počas prvej noci v karpilowskom lese pošlú nášho delostrelca do delostreleckej pozorovateľne v prvej línii, on sa však zahĺbený do svojich myšlienok zatúľa v tme…
Ja som teda slúžil na časti frontu okolo Karpilowky a Olyky. Že ako vyzeral, to si bude vedieť predstaviť každý, kto si prečíta, čo bolo zvečnené v plukovom denníku. „Kraj je rovinatý, terénne nerovnosti zanedbateľné. Terén pokrývajú stromy, mohutné súvislé rovnorodé lesy, listnaté a ihličnaté, a podobne ako u našich dolnozemských usadlostí, niekoľko roztrúsených sedliackych usadlostí. Dediny sú obzvlášť popri (potoku) Putilowke husto osídlené, no toto pripomína iba niekoľko kamenných múrov a rozpadajúcich sa komínov. Medzi dvoma lesmi tiahnucimi v severojužnom smere je na oboch brehoch Putilowky rozsiahla čistina. So svojim hlbokým korytom bol potok prirodzenou prekážkou ako pre Rusov, zakopaných na druhom brehu, tak aj pre nás. Vyššie, pri Karpilowke, sa čistina zužuje a čoskoro mizne. Tu ležia línie na oboch stranách v lese. Prvá línia sa na oboch stranách, kvôli rôznym paralelným, spojovacím, predsunutým atď. zákopom, zlieva dokopy v hotový labyrint a aj pozorovatelia s mnohými skúsenosťami potrebujú viac času a dôkladné pozorovanie, aby určil prvú líniu nepriateľských zákopov. Pozície druhej línie boli vyhotovené samozrejme na oboch stranách na okraji lesa.”
Palebné postavenia baterií 4. honvédskeho kanónového pluku na začiatku júna 1916
(zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története)
Tento terénny popis je natoľko živý, že koľkokrát ho čítam, vidím to pred sebou. Kraj, v ktorom strávil náš pluk pol roka v kuse a odkiaľ na jar 1916 započal náš útek, tá tragická historická udalosť spustená ruským generálom Brusilovom v oblasti Olyki, útek, ktorý trval až do konca leta po Zaturcsi. A zároveň tento stručný popis krajiny zdôvodní aj udalosť, čo sa mi stala a skončila takmer tragicky, a s ktorou Vás teraz stručne oboznámim.
Takmer prvý deň v ruskom zajatí
Ako som na začiatku spomenul, večer po našom vyložení sme išli potme, pešo a v lejúcom daždi k palebným pozíciám nášho pluku a noc sme prebdeli pri táborovom ohni v mokrých plášťoch a ráno som sa dostal do posádky 3. batérie II. oddielu ako spojár.
Ešte v ten deň poobede som dostal rozkaz, že musím ísť prevziať službu na pozíciu delostreleckej pozorovateľne v prednej línii. Len vtedy som sa dozvedel, že palebné postavenie 3. batérie sa nachádza uprostred jednej čistiny ohromného Karpilowského lesa. Ubikácie boli rozosiate v lese na bližšej strane čistiny. Rozkaz a aj inštrukcie boli ako obvykle rázne a veľmi stručné. „Pozrite prosím, na opačnej strane tejto čistiny je jedna lesná cesta. Prejdete touto veľkou čistinou a cestičkou vyšliapanou v snehu sa dostanete k lesnej ceste, ktorú odtiaľto nie je vidno, a tou pôjdete dovtedy, kým sa nedostanete znova na ďalšiu čistinu. Na tej čistine sa nachádzajú naše pechotné línie a tam už povedia, že v ktorej časti je delostrelecká pozorovateľňa.“
Časť streleckého zákopu nitrianskeho 14. honvédskeho pešieho pluku pri Putilowke
(zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története)
S týmto som vyrazil asi o štvrtej poobede vprostred poletujúcich snehových vločiek, po ceste vyšliapanej v snehu. Rýchlo sa stmievalo a aj sneh postupne prekryl cestu, ktorá bola jedinou orientačnou pomôckou. Nejako som sa predsa len dostal k lesnej ceste, čo viedla naprieč hustým lesom. Našťastie tu už ani potme nebolo možné zablúdiť, lebo zasneženú a vyklčovanú lesnú cestu bolo predsa len vidno. Mohol som ísť asi štvrť hodinu, keď som pred sebou na ľavej strane uvidel mihotajúce sa svetlo. Keď som tam došiel, videl som, že to horiaca sviečka horí na jednom čerstvom vojenskom hrobe. Kríž bol ztlčený z bielych brezových vetví a na jeho vrch bola daná útočná prilba padlého vojaka. Inak bol hrob bez mena. Iba pred šiestimi - siedmimi dňami minulo Všetkých svätých a pravdepodobne mu dal sviečku na hrob niektorý z druhov, ktorý mal tiež nejakú prácu po ceste.
Pohnutý som zastavil pred hrobom a mrmlúc krátku modlitbu som si hovoril v sebe: „Kto vie, či ti takto o rok niekto zapáli sviečku na neoznačenom hrobe.“ Potom som sa pohol ďalej zahĺbený do svojich myšlienok. Lesná cesta, čistina, línia, delostrelecká pozorovateľňa, domov, moji domáci blízki, všetko, všetko sa mi hore dolu motalo v mozgu a s omámenou hlavou som len išiel a išiel ďalej, že dokedy, to veru neviem. Unavený, uzimený a ako duševne tak telesne úplne zlámaný, sám s nikým sa nestretnúc.
Naraz som sa len strhol, keď na mňa kričali:
- „Stoj! Kto si? Heslo!” - ozvala sa prísna vojenská výzva. Zastal som a od prekvapenia som nedokázal nič povedať, lebo som ani nevedel, kde vlastne som.
- „Kto si?” - ozvala sa výzva znova, ale teraz už prísnejším tónom.
- „Delostrelec.“ - ozval som sa pokojne. - „Idem na líniu do delostreleckej pozorovateľne!“
- „Do ktorej línie, do ruskej línie?!” - Zaznela naspäť odpoveď s otázkou. Teraz som videl v od snehu sa odrážajúcom svetle, že som neveľkej čistine a z jednej zasneženej diery sa objavil jeden pešiak s bodákom nasadeným na pušku a slamenými topánkami na nohách, ktorý celkom iste slúžil ako predsunutá hliadka medzi dvoma líniami.
- „Nie do ruskej, ale do našej línie chcem ísť, do delostreleckej pozorovateľne.“ - odpovedal som znova.
- „No dobre, tak so mnou poďte k pánovi kapitánovi.”
Len vtedy som začal vnímať, že som úplne náhodou prešiel ponad prekrytú zasneženú líniu na takom mieste, kde boli španielski jazdci s ostnatým drôtom odsunutí nabok pre hliadky a ja som zahĺbený do svojich myšlienok prešiel ponad kryté línie bez akejkoľvek prekážky, a keby ma predsunutá stráž nezastavila, tak by som sa o niekoľko sto metrov ďalej pekne v tichosti hneď v prvý deň poprechádzal k moskalským líniám a hneď v prvý deň by som padol do zajatia, bez akejkoľvek bojovej činnosti.
Strážca s vážnosťou vlastnou jeho funkcii poznamenal:
- „To môže hovoriť každý, určite ste špión, alebo dajaký podobný vtáčik.“ - Na to ma s prísnymi slovami „Vpred!“ odviedol do našej línie, kde v podzemnom kryte, osvetlenom sviečkou, kapitán práve pil svoju večernú kávu a pred nim bola otvorená nejaká kniha. Keď stráž podala hlásenie, pechotný kapitán sa ma opýtal vážnym, ale zato priateľským hlasom:
- „Kam ste chceli ísť?“
Dôstojnícky kryt v okolí Olyki na jar 1916
(zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története)
Ja som mu povedal, že dnes som prvýkrát v službe a nikdy som nevidel skutočnú líniu, obzvlášť nie takú, ktorá by bola na zimu prekrytá a nechcel som prebehnúť, ale ma poslali do služby do delostreleckej pozorovateľne. Kapitán okamžite siahol po svojom poľnom telefóne a prosil prepojiť dôstojníka delostreleckého prieskumu a všetko sa objasnilo. Počul som ako kapitán hovoril do telefónu:
- „Bolo predsa len nerozvážne poslať na také nebezpečné a neznáme miesto takého mladíka, ktorý je len prvý deň na fronte.“ - Týmto ma teda bez akéhokoľvek pokarhania nasmeroval do delostreleckej pozorovateľne.
Nasledujúca časť: Nadporučík Oláh a vykúrenie ruského guľometného hniezda
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
