Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 5. časť
Náš delostrelec mal mimoriadne dobrú mienku o svojom bývalom veliteľovi, nadporučíkovi Oláhovi, ktorého pokladal za pravého nebojácneho delostreleckého dôstojníka disponujúceho veľkými odbornými znalosťami. V dnešnej časti uvidíme, ako zneškodnili jedno veľmi nepríjemné guľometné hniezdo.
Teraz by som sa chcel vrátiť k spomienkam na udalosti, ktoré sa mi stali počas 33-mesačnej nepretržitej frontovej služby pri pluku. Keďže ja som bol, ako som prv spomenul, v mužstve 3. batérie pluku, budem sa zapodievať hlavne tými udalosťami, ktoré sa bližšie dotýkali 3. batérie, čo ale neznamená, že by som sa nezaoberal tými bojovými udalosťami, ktoré sa týkali celého nášho delostreleckého pluku, ba čo viac, aby som im nevenoval aj celú jednu kapitolu, lebo bez toho by bol celý opis neúplný.
Všetky štyri batérie nášho pluku zvádzali v čase pokoja pred Karpilowkou najdôležitejší a najväčší zápas s podzemnou vodou. Vybudovanie palebných pozícií na vhodnom mieste a podloží si vyžadovalo zvláštnu odbornosť a veľké problémy spôsobovala výstavba krytov ako pre dôstojníkov, tak pre mužstvo, rovnako tak stajní potrebných pre kone. Aby bola zabezpečená doprava medzi batériami, bolo nutné postaviť na nepevnej rozmočenej pôde guľatinové cesty z rovných stromov vyťatých v lese. Tie sa tak robili, že 5-6 metrov dlhé guľatiny položili vedľa seba, tu a tam upevnili dreveným klinom a na okrajoch položili guľatiny pozdĺžne. Na oboch stranách takto vytvorenej cesty vykopali plytké jarky, nakoľko to len terén dovoľoval a z nich získanú hlinu rozhodili po ceste, aby bola čo najhladšia. V úseku pluku sme postavili asi 20 km takýchto guľatinových ciest.
Aby bolo možné zadržať prípadný pechotný útok, boli na rozkaz velenia pred pechotnú líniu, teda medzi dve línie umiestnené, resp. zakopané po jednom dele z 1. a 3. batérie. V polovici novembra vyslali aj ostatné dve batérie po jednom dele na ostreľovanie priestoru pred líniou. Ako sme už mohli čítať v plukovom denníku, pri Karpilowke sa čistina zužovala a línie tiahli ďalej v lese.
Čata od 3. batérie nášho pluku, vysunutá medzi dve línie (tzv. Statočná čata) v Karpilowskom lese – marec 1916.
(fotografia a popis z pamätí)
V čase zimných pozičných bojov bol život v palebných postaveniach, ako i pozíciách kolesien, maskovaných a ukrytých ako v karpilowskom, tak olykskom lese, spravidla veľmi monotónny. Krátke zimné dni plynuli spravidla neustálym stavaním a opravovaním stajní a ubikácií, lebo vysoká hladina podzemnej vody v nich napáchala veľké škody. V celom lese znel hluk zo škrípavého pílenia hrubého jedľového dreva, z ktorého rezali potrebné hrady, alebo od klopotavého zvuku sekier. Z času na čas sa do tohto monotónneho hluku zamiešal veľmi zvláštny zvuk, totižto občasná streľba z pechotných zbraní z neďalekej línie sa v lese tak ozývala, akoby kolkárska guľa naplno zasiahla kolky. Sem-tam sa so „štipľavým“ zvukom zavŕtala do kmeňa jedle nejaká zblúdilá pechotná guľka. Tento úkaz bol obzvlášť častý vtedy, keď sa človek zdržoval v blízkosti okraja lesa. V lesoch sa rýchlo zvečerievalo, niekedy už o štvrtej, a vtedy utíchol všetok hluk, iba v okolí poľnej kuchyne bol ruch pre večernú menáž a zajtrajší chlieb.
Niekedy som to sledoval a neraz som bol svedkom aj humorných situácií. V jednom rohu krytu poľnej kuchyne plápolal knôt petrolejovej lampy a pri tomto slabom svetle si tu a tam niektorý delostrelec s väčším apetítom aj druhýkrát stal do radu, vyskúšať šťastie. Niekedy sa to podarilo, ale bolo aj keď nie, čo som zistil podľa toho, že v takom prípade kuchár mrmlúc buchol prázdnou naberačkou po čiapke duplicitného návštevníka.
Tmavé večery núkali nezabudnuteľné zážitky obzvlášť vtedy, keď som mal nočnú službu v pechotnej línii. Tu a tam treskol výstrel, ktorý bol iba tak naslepo vypálený z oboch strán. Občas aj na pol minúty, či viac minút, ožiarila raketa, vystrelená do výšky, svojim ostrým bielym svetlom veľkú časť priestoru medzi dvoma líniami. Toto robili aj na druhej strane. V takejto chvíli všetci členovia hliadok, chodiacich medzi líniami zaľahli na brucho, aby ich neuvideli a nespustili na nich paľbu. Niekedy zasa veľmi silný, ďalekonosný, reflektor prešiel svetlom líniami a priestorom rozkladajúcim sa medzi nimi. Tu a tam klopkanie guľometu na zastrieľaný cieľ, alebo na odhalených členov hliadky. Keď bolo ticho, moje myšlienky blúdili domov, alebo keď som mal náladu, zabíjal som čas tým, že som si ďalej písal pri svetle sviečky začatý frontový denník.
Po našej pochodovej čate, s ktorou som aj ja prišiel na front, prišli 27. decembra [1915] od novozámockej náhradnej batérie štyri delostrelecké čaty ako náhrada.
Veliteľom 3. batérie bol v tom čase delostrelecký nadporučík József Oláh, ktorý ukončil Ludoviku. Nadporučík Oláh bol nielen svojou odbornosťou, ale aj trúfalou odvahou, skutočný čistokrvný delostrelecký dôstojník, ktorý sa vynašiel vždy a všade a počas diania najťažších dní. Nepoznal takú prekážku a komplikovanú otázku, ktorú nedokázal úspešne vyriešiť. Bol človekom vážnej, rozhodnej, ale uzavretej povahy. Jeho nadanie a schopnosti nič nedosvedčuje viac, že v rokoch po ukončení vojny bol povýšený na plukovníka delostrelectva.
Pozorovateľňa veliteľa delostreleckej batérie v lese pri obci Olyka. Veliteľ batérie, nadporučík Oláh, tu po celé hodiny sledoval pohyby nepriateľa 15-násobným ďalekohľadom. Aj ja som tu slúžil celé mesiace.
(fotografia a popis z pamätí)
V službe bol dôstojníkom mimoriadne prísnym a vo všetkých ohľadoch nesmierne presným. Niekedy celé hodiny sledoval nepriateľské pozície cez 15-násobný ďalekohľad , raz na vrchole proti paľbe zabezpečenej pozorovateľne, inokedy v klietkach postavených a maskovaných na okraji lesa, na 10-12 metrových stromoch. Rád som s ním slúžil, hoci prísne dodržiaval predpisy. Poviem len jeden takýto prípad.
Pechota sa často sťažovala, že v jednom predsunutom výčnelku ruskej línie, ležiacej pred postavení našej batérie, je zakopané hniezdo ťažkých strojových zbraní a odtiaľ drží pod neustálou paľbou naše pechotné línie a doteraz už spôsobilo veľmi veľa úmrtí. Oláh sa rozhodol, že toto nebezpečné hniezdo za každú cenu vypáli. Že ako k tomu došlo, to napíšem neskôr.
Naše pozície pri Karpilowke sme museli opustiť, lebo podľa rozkazu z rána 30. decembra 1915 mali ísť batérie pluku do sektoru medzi Moszczanicou a železnicou tiahnucou južne od nej, aby zaujali dovtedajšie pozície batérií 24. delostreleckej brigády, lebo tie boli prevelené inam.
Palebné postavenia batérií 4. honvédskeho kanónového pluku na začiatku júna 1916
(zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története)
Ako u diel, tak pri kolesnách sa náhlivo balilo, lebo batérie nášho pluku mali byť už tam na juhu, no navzdory všetkým našim snahám sme až s niekoľkohodinovým meškaním dorazili na naše nové miesto, lebo kvôli mimoriadne zlým cestám bolo treba robiť mimoriadne veľké obchádzky. Každopádne na druhý deň už prebehlo zastreľovanie našich diel.
Batérie I. oddielu zaujali postavenia bezprostredne pri Olykskej železnici a batérie II. oddielu zasa o niečo severnejšie v olykskom lese, trocha napravo od starých pozícií. Nášmu pluku bol vyhradený palebný priestor od severného okraja Dubisca až po železničnú trať. Našej tretej batérii pripadlo územie napravo a naľavo od dubiscskeho pivovaru.
Pozície batérií nášho pluku boli v priemere 3 km od našich pechotných línií. Nová veliteľská pozorovateľňa 3. batérie bola spolu s delostreleckým krytom vybudovaná na okraji lesa. Neďaleko od nás bol tu v lese jeden malý vojenský cintorín, kam denne nosili pochovávať hrdinskou smrťou zomrelých vojakov. Ako o veliteľskej pozorovateľni, tak aj o cintorína pripájam originálne fotografie.
Vysoká delostrelecká pozorovateľňa na okraji olykského lesa postavená v korunách borovíc.
(fotografia a popis z pamätí)
Vojenský cintorín v olykskom lese. Ja som označený šípkou.
(fotografia a popis z pamätí)
Na tomto mieste sa stal ten prípad, ktorého opis som teraz prerušil kvôli zmene pozície. Teraz sme sa dostali bližšie k spomínanému postaveniu strojových zbraní.
Veliteľ batérie, nadporučík Oláh, ktorý celé dni sledoval predpokladané miesto ruského guľometného hniezda, skúsil v skoré popoludnie jedného dňa zastrieľať dané miesto. Aby moskalovia nepoňali podozrenie, prvý výstrel dopadol 100 metrov za a druhý výstrel 100 metrov pred cieľ, následne po zastrieľaní vypočítal palebné prvky pre všetky tri čaty batérie, vrátane postreľovacích vzdialeností. Následne nariadil, aby všetkých šesť diel bolo pripravených na nabitie granátmi pre päťnásobnú krížovú paľbu. Čas pohotovosti stanovil na nasledujúci deň o 9 hodín dopoludnia. Medzitým bol telefonicky upovedomený aj delostrelecký dôstojník-pozorovateľ, ktorý sa nachádzal v pechotnej línii.
Tu spomeniem Oláhovu veľkú presnosť. Veľmi sledoval z desaťmetrovej výšky, že ako poviem do telefónu palebné prvky, čo nadiktoval. Taktiež vyžadoval, aby sa mi tieto z druhej strany telefónu zopakovali. Ako hovoril, presné nadiktovanie palebných prvkov a ich pochopenie je veľmi dôležité, lebo skrze to môžeme predísť takým poľutovaniahodným udalostiam, ako ostreľovanie vlastných línií. Na druhý deň o trištvrte na deväť prišlo telefónne hlásenie, že batéria je pripravená na paľbu. Ešte raz nahlásili nadiktované palebné prvky. Teraz bol Oláh nie na strome, ale na vrchole delostreleckého krytu, za 15-násobným ďalekohľadom, postaveným pred sledovací otvor, a ja som s päťnásobným ručným ďalekohľadom, na hlave so slúchadlami čakal spolu s ním na deviatu hodinu, kedy mi zakričal „páľ“ a okamžite nad nami zašvišťali granáty, vypálené z diel v piatich salvách, ktoré s obrovským výbuchom presne dopadli na vyznačené územie. Videli sme iba kúdoly dymu a prachu a brvná kade tade vyletujúce do vzduchu. Na to ticho. Potom prišlo z línie hlásenie dôstojníka –pozorovateľa. „Nepriateľské hniezdo strojových zbraní bolo zničené.“ Nikdy som sa nedozvedel, že koľko guľometov a ľudí bolo zničených, iba to, že pešiaci sa veľmi tešili z delostreleckej akcie. Nadporučík Oláh bez slova zišiel dole z delostreleckého krytu spoza 15-násobného ďalekohľadu asi štvrť, či pol hodinu sa prechádzal po lesnej ceste na nezvyčajne miernom zimnom slnečnom ovzduší, zahĺbený do svojich myšlienok, potom vošiel do krytu.
Nielen pešiaci, ale aj ja som sa tešil z toho, že guľometné hniezdo bolo zničené, lebo aj mne sa k nemu viaže nezabudnuteľná spomienka.
Nasledujúca časť: Guľometná paľba, život zachraňujúca modlitebná kniha...
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
