Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 17. časť
V januári 1917 panovala v priasmyku Tölgyes strašná zima. Naši delostrelci si napriek tomu museli plniť svoje povynnosti, a taktiež sa postarať o krmivo pre kone. Severná časť ich obranného postavenie, okolie Belboru, bolo v tom čase „domovom vlkov”. Aj Július Vágovits a jeho druhovia s nimi mali viackrát problémy…
V niektorý januárový deň v roku 1917 som musel v neskorých popoludňajších hodinách zaniesť hlásenie do Hollósarku. Bola strašná zima, aspoň – 40 stupňov. V údolí sa začalo stmievať už o štvrtej a vtedy osvetľuje údolie iba mdlý svit mesiaca, aj to iba vtedy, keď nie je zamračené. Ale nič sa nedá robiť, rozkaz je rozkaz. Natiahnuc si na hlavu svoju teplú pletenú čiapku, som nasadol na svojho koňa menom Pici a poklusom som opustil rozrumenú poschodovú budovu mlyna nachádzajúceho sa na začiatku údolia vpravo. Po boku som mal služobný revolver s niekoľkými nábojmi a na krku mi visel ďalekohľad. V údolí tak fučal nepríjemný severák, že to priam bránilo v jazde. V takýchto chvíľach mi vždy prišiel na myseľ teplý zimný domov. Už asi pol hodiny som išiel v srdci údolia.
Prehľadná mapa okolia priesmyku Tölgyes
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Ani človiečika predo mnou, za mnou, či po stranách, v širokom údolí zasnežená húština a nad hlavou nebo so slabučko svietiacimi hviezdami a mdlým mesačným svetlom. Predo mnou neustále sa stáčajúca zamrznutá cesta. Už viac ako pol hodinu som poklusom napredoval k Hollósarku. Čas som videl na svietiacom ciferníku náramkových hodín, ktoré som mal na zápästí ľavej ruky. Presne sa pamätám, bolo trištvrte na päť. Môj kôň sa náhle zastavil a ani za Boha nechcel bežať ďalej. Darmo som ho popchýnal, len stál, triasol sa a chcel sa obrátiť nazad. Čudoval som sa, lebo takto sa správal iba keď sme sa stretli s nejakým motorovým vozidlom, čo sa vtedy stávalo iba zriedka. Táto časť údolia, respektíve tento úsek cesty bol rovný asi v dĺžke 200-300 metrov. Nie a nie prinútiť koňa ísť smerom vpred. Tu mi niečo vo vnútri pošeplo pozrieť sa dopredu. Priložil som si k očiam ďalekohľad, čo mi visel na krku a tu som ohúrený videl, že z pravej strany údolia postupuje do ľavej v husacom rade svorka asi tridsiatich vlkov.
Uvedomiac si vážne nebezpečenstvo som okamžite strhol opraty, otočiac už aj sám svojho koňa vzad a nie klusom, ale cvalom sme cválali naspäť, ale tak, že kým som tam dorazil, krk, hruď i chrbát môjho koňa bol samý pot a pena. Na našej ubytovni len krútili hlavami, pri pohľade na nešťastné zviera, hovoriac, že som mal veľké šťastie, že môj kôň včas ucítil nebezpečenstvo. Niekoľko dní po tejto udalosti sme počuli, že medzi Hollósarkom a Belborom jedného husárskeho posla spolu s koňom zožrali vlci a iba biele kosti ostali na snehu.
Zasnežené palebné postavenie 4/1. batérie v priesmyku Tölgyes na Cifrasarku (kóta 1314) (Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Neskôr vydali aj v plukovom rozkaze, že jazdci môžu chodiť iba vo dvojiciach, ozbrojení pechotnými zbraňami a ručnými granátmi. Sane a vozy boli tiež takto vybavené. Pravdu vraví príslovie: „Núdza láme aj železo“. Z rozkazu až na druhý deň bol rozkaz.
V januári 1917 sme začali mať nedostatok pre naše kone tak dôležitej podstielky a jej dopĺňanie a náhrada narážali na veľmi veľké problémy. Jedného dňa jeden z našich delostreleckých pohoničov, ktorý bol v civile sedliakom, hlásil svojmu veliteľovi, že on vie o jednej možnosti, ako získať seno, ktoré potrebujeme. On totiž pochádza z tohto kraja a dobre pozná miestne pomery a zvyky. Rozhodne vie, že Belborčania svoje zásoby sena na zimu ukrývajú v lese tak, že asi tak 100 metrov od vozovej cesty ukladajú seno do menších stohov roztrúsených asi na 15-20 metrov od seba. Najprv postavia do tvaru trojuholníka trojicu 2-2,5 m dlhých hrubších kolov alebo brvien, na ktoré potom odborne naukladajú seno a takto vzniknú veľmi pekné stohy. Trojuholníkový stojan je dobrý na to, že sa slama zvnútra neustále vetrá a takto nesplesnivie.
Ja som sa prihlásil na vyriešenie záležitosti. Asi osem vozov vhodných na prevážanie sena bolo vybavených bočnicami, pavúzmi, lanami, stanovými plachtami a ku každému vozu okrem pohoniča pridelili ešte po dvoch delostrelcov, samozrejme takých, ktorí rozumeli umeniu nakladania sena na voz, teda delostreleckých pohoničov, ktorí v civilnom živote hospodárili. Na každý voz po jednej jazdeckej karabíne s primeraným množstvom streliva, mimo to studené jedlo na dva dni, mäsové konzervy, chlieb, ako aj konzervy čiernej kávy. Do čutor dostali všetci pol litra vína a do jednej ďalšej dva deci rumu na hlavu.
Protiletecký kanón 4/1. batérie v snehu v priesmyku Tölgyes
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Nasadnúc na koňa sme vyrazili skoro ráno o siedmej hodine, aby sme došli do Belbora ešte pred poludním. Hodinu po poludní sme tam aj boli a po krátkom oddychu sme začali s rekvirovaním. Prv zmienený delostrelec mal pravdu, v lese, dosť blízko pri sebe, sme narazili na veľmi pekné a suché stohy. Vozy boli postavené na cestu vedúcu pri okraji lesa a časť delostrelcov nosila von seno na chrbte v stanových plachtách, odborníci ho zasa odborne nakladali. Odborná práca bola mimoriadne dôležitá, lebo v úzkom údolí, ktorým sme postupovali smerom k Belboru, bola mimoriadne úzka, kamenistá, trasľavá cesta a na jej okraji v hĺbke 3-4 metrov zamrznuté koryto malého potoka. Do večera naložili všetky vozy. Bola strašná zima a vial žiletkovo ostrý severák. Tábor sme si postavili na čistinke vzdialenej asi 100 metrov od okraja lesa, tak, že naložené vozy bez koní sme postavili vedľa seba takým spôsobom, aby tieto trocha zachytili silný severný vietor. Potom sme nanosili vo veľkom brvná z neďalekých opustených spolovice rozrumených domov a ešte ohrady záhrad, ktoré boli vyrobené z hrubých päťmetrových fošnía z týchto brvien zapálili dve táboráky. Vzdialenosť medzi dvoma ohniskami bola asi 10 metrov. Delostrelci sa usadili okolo dvoch ohnísk na nanosenú slamu. Pre mňa nanosili presne medzi dve ohne veľkú hromadu na široko rozloženého sena, ktoré prekryli stanovými plachtami a tak som mal pohodlné miesto na ležanie. Oheň plápolal do výšky dvoch – troch metrov a teplo z neho len tak sálalo. Medzi dvoma ohňami som sotva cítil strašnú zimu, samozrejme som bol prikrytý aj pokrovcami.
Delostrelci presedeli celú noc okolo ohňa, rozprávali sa, pofajčievali a striedavo nosili na oheň potrebné hrubé brvná. Aj kone stáli vyviazané medzi dva ohne a nasýtené ovsom a senom prebdeli strašnú nočnú zimu pri príjemnom ohni. Čo bolo ale na celom najstrašnejšie, iba teraz nasleduje.
Už prv som spomínal, že Belbor bol domovom vlkov. V rozrumenej dedine nebýval ani jediný civilista. Zrazu sme len zaregistrovali, že dosť blízo od nás znie od dediny hrozné vlčie vytie, ktoré by som popísal asi tak, ako keď v prípade nočného požiaru vyjú dedinskí psi. Doliehali k nám nervy drásajúce zvuky. Keďže sa vlci veľmi boja ohňa, nemuseli sme sa obávať, že by sa ku nám odvážili priblížiť. Každopádne som nariadil mužom, aby držali karabíny a ručné granáty trocha ďalej od ohňa, ale za to nech sú poruke.
Kone napínali uši, bolo na nich vidno, že majú inštinktívny strach. Táto hrozná a desivá serenáda znela celú noc až do ranných hodín, raz z väčšej, inokedy zasa menšej vzdialenosti. V oboch ohniskách zasa neprestajne praskotali krvavočervené plamene a čierny dym stúpal hore k hviezdnatej oblohe.
Takto prebehla bez strachu celá táto romantická noc a nič zlé sa nestalo. Vyspatý, oddýchnutý a samozrejme bez toho, aby mi bola zima, som sa zobudil na svojom nezvyčajnom prístelku. Naraňajkovali sme sa čerstvo navarenej čiernej kávy, zapriahli sme kone a ja som nasadol do sedla svojho kamaráta, koňa menom Pici. S bohatou korisťou sme šťastne smerovali domov.
Príjemná guľovačka pri borseckom banskom úrade 10. februára 1917. Ja som označený šípkou. V pozadí vidno ten vrch, cez ktorý vedie serpentínová cesta na Toplicu
(Obrázok a popis z pamätí)
Cesta s naloženými vozmi bola hrozná. Tí, čo sedeli na voze a medzi senom každú chvíľu čakali, kedy sa s nimi prevrhne voz a kedy padnú do zamrznutého koryta potoka, čo sa vinul popri ceste tak, že by tam nadobro pochoval niekoľko metrákov vážiaci voz. Cesta bola kamenistá a trasľavá. Vidiac nebezpečenstvo, muži zosadli z vozov a ešte aj pohoniči išli pešo popri vozoch dovtedy, kým sme nevyšli z nebezpečného úzkeho údolia a keď sme už dorazili do údolia Tölgyes so širokými a dobrými cestami, všetci pozastrkovali fajky do náprsných vreciek blúz a vyštverali sa na vozy so senom. Tak pohodlne usadení sme navečer šťastne dorazili domov, kde nás všetkých čakala dobrá teplá večera a uznanie.
Nasledujúca časť: Kôň Pici a generál
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
