Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 16. časť
Od jesene 1916 nadišli obráncom priesmyku Tölgyes pokojnejšie časy. Jednotka nášho delostrelca sa zariaďuje na pozyčné boje v priesmyku a na vyvýšenine Arsurilor. Vyššie veliteľstvá ostávajú v Borseku, kde sa často obráti aj náš delostrelec. V dnešnej časti spoznáme obce v okolí a ich vojnovú každodennosť a popri tom budeme svedkami veľkého stretnutia dvoch Novozámčanov.
V čase tichých dní, čo nastali v údolí Tölgyes sme aj v zime trávili čas hlavne budovaním postavení a ich maskovaním, aby boli cesty, ktoré boli nepriateľovi na očiach, umelo zakryté. Potrebný materiál nám bohato poskytovali mohutné borovicové lesy. Tölgyesská delostrelecká skupina bola zložená zo štyroch podskupín. Veliteľstvo delostreleckej brigády a divízie ostalo v Borseku. Veliteľstvo skupiny sa zdržiavalo v Hollószarke.
Neskôr sa rozdelilo na dve podskupiny, z ktoré boli Skupina údolia Tölgyesu pod velením majora Námenyiho a Skupina hory Arsurilori, vedená podplukovníkom Kuchinkom. K prvej patrili aj 2. a 3. batéria. V prvých dňoch roku 1917 bol však cely delostrelecký pluk opäť spolu u divízie. Náš pluk mal viacero pozorovateľských stanovíšť, tak napríklad na vyvýšeninách 1175, 1153, 969, 1026, 1385, 1356 a 1223. Spojenie zabezpečovali telefonické káble, ktoré boli spojené s delostreleckým i pechotným veliteľstvom, niekedy však iba sprostredkovane.
Miesto bojov novozámockých delostrelcov od jesene 1916 až do jari 1918
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Proti našej divízii stáli jednotky 9. ruskej armády. Pozície na oboch stranách boli opatrené ostnatým drôtom. Naše batérie sa pomaly zastrielavali na sústredenú paľbu až po drôtené zátarasy. Naše stráže stáli 200 až 1000 krokov pred našimi líniami. Medzi činnosti pokojných dní patrilo presné zastrielavanie sa diel našich batérií a neustále narúšanie nepriateľských pozícií, prípadne ich zničenie. Takto sa pripravoval pluk počas tichých dní na prípadný zimný alebo jarný nepriateľský útok a popritom bolo treba zabezpečiť aj náhradu munície. V priebehu zimy prevelili viacerých dôstojníkov k iným útvarom, medzi nimi Józsefa Oláha, vtedy už kapitána, od 3. batérie do zväzku 70. honvédskeho záložného pluku poľných diel. Mnohí ľutovali jeho odchod. Odchodom majora Táborszkého sa stal veliteľom II. oddielu kapitán Gyözö Csiráky a veliteľom 3. batérie nadporučík Árpád Király. Veliteľom pluku sa stal podplukovník Viktor Naményi-Koncz a veliteľom I. oddielu kapitán Rezső Pentz.
Na jar 1917, ešte pred plánovaným útokom Avarescových rumunských armád, bol na základe nariadenia veliteľstva I. armády, II. oddiel nášho delostreleckého pluku (3. a 4. batéria) stiahnutý z prvej línie a začiatkom júla 1917, teda 6. -ho nadránom bol prevelený do okolia Gyimesbükku. 26. júla bola do tohto kraja prevelená 37. honvédska divízia, v ktorej zväzkoch došlo k veľkým preskupovaniam, vyčleňovaniu a premiestňovaniu peších plukov, toto však nie je predmetom mojich vojnových pamätí. Iba toľko, že po našom premiestnení ostali veliteľstvo pluku a I. oddiel naďalej v Gyergyő a spolu s k nim pridruženými batériami, ako 37. delostrelecká brigáda pod velením podplukovníka Naményiho, boli podriadení 15. divízii. Tieto časti nášho delostreleckého pluku sa zúčastnili bojov pri útoku Avarescovej rumunskej armády. Na rumunskej strane sa bojov zúčastnili aj jednotky 26. a 68. ruskej pešej divízie. Pechotné a delostrelecké boje, vedenie striedavou intenzitou sa zmiernili 11. augusta.
Než by som popísal udalosti z nového postavenia II. batérie v údolí Gymes, najprv by som zvečnil zážitky, ktoré sa mi stali ešte v údolí Tölgyes, keď som sa tam zdržiaval.
Zasnežený kanón v priesmyku Tölgyes na prelome rokov 1916-1917
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
V novembri 1916 k nám do údolia Tölgyes zavítalo skutočne drsné zimné počasie. Hrubá snehová prikrývka pokrývala nielen cesty, ale ohýbali sa pod ňou aj konáre borovíc. Na kraji borseckej hradskej stála a oddychovala asi stotina pešiakov. Ja som išiel pešo z Horného Borsecu. Dedina totiž vtedy pozostávala z dvoch častí, dolnej a hornej. Jej úradný názov znel malá obec Gyergyóborszék. Podľa údajov zo sčítania ľudu v roku 1910 mala obec 378 domov s 1669 obyvateľmi. V hornej časti boli celoštátne známe kúpele a rekreačné stredisko s peknými vilami, kde vyvierala slávna borsecká kyselka. V dobe mieru tu túto liečivú vodu plnili do fliaš a odtiaľto vozili povozmi do každého kúta krajiny.
Borsecká reklama z 90. rokov 19. storočia
(zdroj: kepeslapok.wordpress.com)
V Hornom Borsecu boli ubytované uhorské a nemecké vyššie vojenské veliteľstvá, v dolnej zasa komandá a jednotky rôznych vojenských útvarov. V tom čase sa tu civilné obyvateľstvo nezdržiavalo, lebo väčšina domov obce bola v dôsledku bojov poškodená alebo rozrumená.
Zahĺbený do svojich myšlienok som ako zvyčajne prešiel popri mužoch pešej stotiny. Príduc na začiatok skupiny som zbadal jednu známu tvár, chrbtom sa opierajúcu o železné zábradlie mostíka preklenujúceho malý jarok. Lepšie sa prizrúc nízkemu krehkému chlapcovi, spoznal som v ňom spolužiaka Józsefa Dvihalliho, syna učiteľa geometrie na gymnáziu toho istého mena. Hneď som si všimol, že aj on mňa pozorne sleduje. „Szervus Dódi, szervus Gyula“, zazneli takpovediac naraz pozdravy. Bol kadetom nitrianskeho 14. pešieho pluku. Pôsobil na mňa vtedy dojmom strašne zlámaného a unaveného človeka. Povedal, že išli cez Marosvásárhely, Gyergyóditró, Szovátu a teraz z Toplice išli neustále veľkými serpentínami. Ich veliteľ išiel práve po ďalšie rozkazy na veliteľstvo brigády sídliace v Hornom Borsecu. Tak vie, ako povedal, že idú okamžite ďalej na Hollósarka do tamojšej línie. Hollósarka, úradným menom Gyergyóholló, dedina, čo mala pred vojnou 312 domov 1333 obyvateľov, bola odtiaľto po točitej hradskej vedúcej cez priesmyk Tölgyes asi 3 km, ak nie viac. Aj ja som často absolvoval túto cestu, samozrejme nie pešo, ale na koni. Naľavo od Hollósarku leží Bilbor, úradným názvom Gyergyóbélbor, domov vlkov. Aj o ňom by som veľa mohol rozprávať, čo mal v roku 1910 celkovo 290 domov a 1283 obyvateľov. S priateľom Dodim som sa srdečne rozlúčil s nádejou v ďalšie stretnutie. Momentálne žije v Budapešti ako strojný inžinier na dôchodku. Iba ten si dokáže predstaviť radosť z takéhoto stretnutia, komu sa také prihodilo. Jeho jednotka nakoniec prenocovala v Borsecu a nadránom išli ďalej do postavení v priesmyku Tölgyes, kde bol pol roka. Tu sa stal práporčíkom.
Nasledujúca časť: Delostrelci a vlci
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
