Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 1. časť
Dnešným dnom začíname nový seriál. Novozámčan Július Vágovits slúžil počas vojny v Uhorskom kráľovskom 4. honvédskom poľnom kanónovom pluku. Od jesene 1915 vykonával bez prestávky 33 mesiacov službu na ruskom a neskôr rumunskom fronte. Na základe svojich frontových denníkov napísal v roku 1973 pamäte pre svoju rodinu. V prvej časti nám budú priblížené Nové Zámky, hlučne oslavujúce začiatok vojny, a dozvieme sa aj to, že prečo si úradník slúžnovského úradu zvolil radšej vojenskú službu a prečo sa stal delostrelcom.
Július Vágovits sa narodil 16. septembra 1895. v Nových Zámkoch. Jeho predkovia boli dunajskí lodníci srbského pôvodu. Jeho otec, Antal Vágovits, sa presťahoval do Nových Zámkov z Győru, kde pracoval na pošte ako listonosič. Július Vágovits začal po skončení štúdia na novozámockom gymnáziu pracovať ako dočasný platený úradník na miestnom slúžnovskom úrade. V januári 1915 bol odvedený, no nakoľko sa dobrovoľne prihlásil na vojenskú službu, mohol si vybrať, v akej jednotke bude slúžiť. Vybral si Uhorský kráľovský 4. honvédsky poľný kanónový pluk, ktorý bol v tom čase presunutý z Nitry do Nových Zámkov. Svoju voľbu jej motívy podrobne zdôvodňuje v teraz publikovanej prvej časti svojich pamätí.
„Rozlúčka s domovom. Pochodová čata odchádza na ruský front do aby doplnila početné stavy našich delostrelcov 1915.” Július Vágovits pred odchodom na front.
(Fotografia a text z jeho pamätí.)
Po skončení výcviku odchádza jeho pochodový útvar 2. novembra 1915 z Nových Zámkov na ruský front, kde sa dostáva do 3. batérie II. oddielu pluku na pozíciu „telefonistu“. Absolvuje 33-mesačnú nepretržitú frontovú službu najprv na ruskom, neskôr na rumunskom fronte. Priebežne postupuje po hodnostnom rebríčku, je postupne delostrelcom, nápredníkom, delostreleckým nápredníkom, až nakoniec čatárom. O svojom služobnom postupe, ako aj o okolnostiach, za ktorých získal svoje vyznamenania vo svojich pamätiach diskrétne mlčí, ako aj o udalostiach týkajúcich sa jeho osobného života.
Na začiatku roka 1918 je jeho útvar zreorganizovaný pod názvom 37. honvédsky poľný delostrelecký pluk. Na jar 1918 ochorie a dostane sa domov. Po nemocničnej liečbe a rekonvalescencii je prevelený k veliteľstvu náhradnej batérie v Nových Zámkoch, kde vykonáva službu v správe kasární. V čase epidémie španielskej chrípky ochorie, ale šťastne sa vylieči.
Po vojne bol Július Vágovits až do odchodu do dôchodku zamestnancom novozámockého Mestského úradu. Popritom vykonával aj činnosť predsedu Novozámockej rímsko-katolíckej náboženskej obce. V čase druhej svetovej vojny bol znova povolaný do vojenskej služby, ale ako mestského bytového referenta ho prepustili. Ako nadšený regionálny historik po sebe zanechal viaczväzkový rukopis o histórii Nových Zámkov. Zomrel v roku 1986.
Pamäte, ktoré budú teraz publikované, sú informáciami nasýtenými spomienkami bystrozrakého a o svetské dianie sa zaujímajúceho novozámockého občana, ktorý – ako to spomína aj v predhovore svojich pamätí – chcel zvečniť pre budúcnosť udalosti svojej vlastnej prítomnosti. Popri vojnových osudoch svojho autora podávajú pamäte aj podrobný obraz o histórii jeho útvaru, ako i o výcviku a fungovaní delostrelectva vo všeobecnosti. Obzvlášť hodnotné na tejto práci je to, že popri vojenskom živote predstavuje aj život v krajoch, kadiaľ útvar prechádza. Môžeme takto spoznať napríklad vojnovú každodennosť a morálny svet dedín v Sedmohradsku, v Gyergyő a Csíku. Pre obraz, ktorý vykresľuje, nie je charakteristický romantický pátos, ale skutočne kritický pohľad.
Obal zviazaných pamätí
Na pamäte nás upozornil a poskytol rukopis ako aj publikované fotografie k dispozícii Mgr. Pavol Rusnák, historik-muzeológ, pracovník Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch, so súhlasom dcéry Júliusa Vágovitsa, Lívie Hoffmannovej.
Hlavný titul pamätí s rukopisom Júliusa Vágovitsa: „Lívii s láskou. Ocko”
Text pamätí publikujeme v postupnosti zhodnej s originálom, opravované sú výlučne zjavné preklepy a slová odchyľujúce sa od dnešného pravopisu. Text sme rozdelili na viaceré časti, dali im čísla a nadpisy. Pamäte publikujeme v plnom rozsahu. Jazyk spomienok je vo všeobecnosti zrozumiteľný aj pre dnešného čitateľa a kde to pokladáme za nutné, tam aj doteraz na blogu zaužívaným spôsobom vpíšeme do vyskakovacích bublín krátku vysvetlivku k tomu - ktorému pojmu. Obsažnejšie doplnky a vysvetlivky publikujeme v prípade potreby v hranatých zátvorkách alebo v orámovanom redaktorskom texte. Pamäte prepísala dobrovoľníčka nášho združenia Edit Kirilly, za čo jej týmto ďakujeme! Text do slovenčiny preložil Mgr. Pavol Rusnák.
* * *
Predhovor
Väčšina literárnych prác má vo všeobecnosti dlhý úvod. Ja však budem stručný.
Moja práca nevznikla ako pluková história alebo niečo podobné, lebo takmer každá jednotka už svoju napísala. Sám sa vo svojej práci odvolám na tie osoby, ktoré vo svojich osobných denníkoch, hoci len čiastočne, zvečnili obsažnú históriu nášho pluku, ktorá sa odohrala v krvavých búrkach rokov 1914-18 (aj ja som viedol na fronte vlastný denník, ktorý by bol teraz nenahraditeľný pri písaní mojej práce). Takto sa mi teda podarilo v chronologickom poradí napísať a zvečniť všetky tie udalosti, ktoré sa ma počas 33-mesačnej frontovej služby priamo alebo nepriamo dotýkali.
Tomuto krvavému divadlu, alebo lepšie povedané, dráme som aj ja sám bol jedným z trpiacich a aktívnych štatistov, ako pešiak medzi množstvom figúr na šachovnici.
Keby som tieto udalosti nedal na papier, tak by si z nich po mojej smrti už nikto dokázal spomenúť ani na toľko, čo by sa zmestilo do jednej vety. Keď však tieto riadky ostanú, tak si na mňa aspoň rodinní príslušníci spomenú, zakaždým, keď vezmú do ruky a prečítajú si to, čo ich otec alebo dedo na fronte zažil, lebo v ich predstavách sa zakaždým, ako zaujímavý film, premietne to, čo bolo síce naplnené mnohými trápeniami a bohatými zážitkami, no zároveň sa z toho môžu mnohému podučiť.
* * *
Motto
„Minulosť každá len bolestivú spomienku zanechá.
Keď bola dobrá, jej strata bolí, keď zlá,
plačeme na svojimi útrapami.”
Túto prácu venujem svojmu synovi Lórándovi.
* * *
Moje frontové pamäte
V človeku navždy ostanú stopy po udalostiach, ktoré sa mimoriadne dotýkali jeho života. Spomienky na prežité sa príliš nezotrú ani po uplynutí viac než 50 rokov, lebo tie sa natoľko vpijú do duše alebo duševného sveta človeka, že si ich už zoberie až do hrobu. Takéto sú aj tie moje spomienky, nad ktorými už uplynulo 59 rokov a predsa sú také živé, ako keby sa stali iba včera. Teraz sa púšťam do ich napísania, aby som tieto udalosti zvečnil.
Píšeme rok 1914, kedy od poslednej vojny, od tej z roku 1848, ktorá sa nás bezprostredne týkala, uplynulo už 66 rokov a je pochopiteľné, prípadne sa niet čo diviť tomu, že vtedajší ľudia v 1914-om bez rozmyslu vykrikovali: „Nech žije vojna!“
28. júna 1914 vyhasili v Sarajeve guľky z revolvera Gavrila Principa životy následníka trónu Monarchie Františka Ferdinanda a jeho manželky Žofie Chotkovej. Musím poznamenať, že František Ferdinand nebol k Maďarom priateľsky naklonený. Počnúc týmto dňom posadla európske nebo akási tajomná atmosféra vrenia. Keď vojnová loď menom Viribus Unitis niesla cez Adriatické more na svojej palube domov rakvy s telami veľkomožného páru, na poli diplomacie už začala živá činnosť, ktorá nakoniec viedla k tomu, že Monarchia 28. júla vypovedala vojnu Srbsku. Nasledujúce dianie pokračovalo už takou dramatickou rýchlosťou, že za pár týždňov vypukla 1. svetová vojna, v ktorej stálo proti sebe 40 miliónov po zuby ozbrojených ľudí a keď táto kataklizma skončila, samozrejme aj to iba naoko a dočasne, podľa oficiálnej štatistiky, na základe ohlásených údajov, mala na svedomí nie menej ako 8 830 000 mŕtvych.
Ja sa budem v nasledujúcom venovať samozrejme iba novozámockým udalostiam, ktoré sa týkali aj mňa a nakoniec tým spomienkam, ktoré tvoria materiál mojich vojnových pamätí. Už vtedy som si zaumienil, že si budem o všetkom viesť denník.
Mobilizačný rozkaz prišiel do Nových Zámkov 31. júla, okolo piatej hodiny poobede. Bubnovaním a vyhláškami vyhlásená všeobecná mobilizácia razom zmenila doterajšiu mierovú tvár mesta. Po tisíckach sa náhlili muži splniť svoje branné povinnosti. Nadšené davy, zhromaždené pod zástavami národných farieb, tvorili v uliciach sprievody a z plného hrdla oslavovali vojnu. Veľmi zvláštny, farebný, bol obraz mesta v týchto hodinách, ale aj v nasledujúcich dňoch. Tu sa stretol človek s nadšeným sprievodom, tam sa zas mnohodetná hlava rodiny s mužnou vážnosťou lúčila s trpko plačúcou manželkou a svojimi malými deťmi. Stretali sme aj mužov nesúcich vojenské bedne, náhliacich sa na železničnú stanicu. Na stanici sa tlačili tisícové davy. Mnoho rečníkov, stojacich na improvizovaných tribúnach alebo bedniach, nadšenými rečami strhávali a na vojnu huckali okolostojace vlastenecké zhromaždenie. Ani babylonské zmätky nemohli byť väčšie.
(zdroj: postcards.hungaricana.hu)
Nikdy v živote som nevidel a nepočul toľko vlasteneckých piesní, toľko pre vojnu sa nadchýnajúcich výkrikov, plaču, nárekov a jajčania, zviazaných razom do jednej kytice, ako počas toho a nasledujúcich dní. Nadšenie pre vojnu a vojnové štvanie pretrvávalo do neskorých hodín. Keď niekto prišiel na námestie so zástavou v maďarských národných farbách a začal vykrikovať, že „Nech žije vojna!“, za pár minút už niekoľko stočlenný dav tiahol po Széchenyiho ulici. Zastaviac na začiatku ulice, na jej ľavej strane, pred oknami domu tam bývajúceho mešťanostu Aladára Miklósku, kričali: „Čujme mešťanostu!“ Úbohého starého človeka v jeden večer niekedy aj päťkrát vydurili z postele, aby cez otvorené okno aj on povedal zhromaždeným pár oduševnených slov. Dav sa potom pobral k soche Turula, teda k pamätnému stĺpu honvédov zo 48-ho, kde zaspievali hymnu a následne sa s veľkým vykrikovaním „Nech žije vojna!“ rozišli.
Pohľadnica Széchényiho ulice, datovaná na rok 1917, s označením delostreleckých kasární (zdroj: darabanth.com)
O pár dní neskôr prechádzali novozámockou stanicou stovky vlakov zdobených kyticami, s vojakmi odetými do šťučej šede, smerujúcimi na front, ktorí nadšene spievali novozložené vojnové piesne, ako napríklad „Megállj, megállj kutya Szerbia, Nem lesz tiéd mégsem Bosznia".
Nadšenie obyvateľov mesta a cigánska hudba vyprevádzala na stanicu aj novozámockých husárov, červených diablov, idúcich na front. Úbohí čarokrásni mládenci takmer všetci zahynuli pri jednom jazdeckom útoku pod ruskou guľometnou paľbou.
Železničnou stanicou prechádzajúce vojenské súpravy a pochodové stotiny vítali ošetrovateľky Červeného kríža a novozámocké ženy plnými košmi koláčov a cigariet.
Vojnové nadšenie bolo nesmierne veľké.
Známky vytriezvenia sa začali ukazovať až vtedy, keď do mesta dorazili prvé transporty ranených a týchto umiestnili do škôl premenených na vojenské nemocnice. Potom začali postupne stále hustejšie prichádzať aj prvé smutné oznámenia pre príbuzných hrdinsky padlých Novozámčanov.
Na jeseň 1914 nečakane prekvapila novozámockú verejnosť ďalšia udalosť. Do osirelých husárskych kasární prišla z Nitry náhradná batéria Uhorského kráľovského 4. honvédskeho poľného kanónového pluku. Pravda, aj oni teraz prišli odetí do šťučej šede, no mierový odev mali aj delostrelci pekný.
Medzitým sa Európa stále viac zamotávala do vojnových krvavých hrôz a zápasov.
(zdroj: helytortenet.com)
Teraz niečo o mne. Svoju kariéru vo verejnej správe som začal v úrade miestneho hlavného slúžneho ako platený dočasný úradník. Táto funkcia bola v tom čase ponímaná ako najnižšia pozícia kariérneho rebríčka, hoci v štátnom slúžnovstve bola aj od tohto nižšia úroveň, „neplatený dočasný úradník“, ktorá trvala dovtedy, kým sa neuvoľnilo platené miesto. Ja som sa dostal na miesto okresného úradníka Bélu Kopácsiho, ktorého vtedy poslali do Košíc na notársky kurz, pretože mnoho mladých notárov bolo povolaných do armády. Ako som počul, neskôr sa z neho stal prednostom stanice. Rýchlo som si vyslúžil záujem a náklonnosť svojho nadriadeného, hlavného okresného slúžneho Dr. Eleméra Csenkeyiho, pretože som odchádzal domov z úradu najčastejšie v neskorých nočných hodinách skrz veľkého množstva práce.
Rozlúčka s civilným životom. Uprostred sedí moja matka, po jej ľavej strane stojím ja, vedľa mňa môj brat Dezider, a po matkinej pravici môj brat Karol. – september 1914
V januári 1915 som sa aj ja dostal do odvodov a bol som odvedený do 31. vesprémskeho pešieho pluku. Vzhľadom k tomu, že som sa dobrovoľne hlásil do aktívnej služby, mal som právo vybrať si útvar a takto som sa dostal k miestnym 4. delostrelcom, ktorých útvar sa mi veľmi páčil. Pravda, môj šéf mi prisľúbil, že vybaví moje oslobodenie a neskôr aj mňa pošle na notársky kurz. Úradnícka vyťaženosť však vo mne vyvolala odhodlanie, že predsa len narukujem a vymením svoj civilný odev za „mundúr“.
Nasledujúca časť: Krvavé stehná, blatistá voda, alebo smer front
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
