V armáde Rakúsko-uhorskej monarchie boli zo 100 vojakov 4 Slováci, ktorých správanie sa bolo vo všeobecnosti sprevádzané uznaním. Rakúsko-uhorský poľný maršal Svetozar Boroević nazýval slovenských vojakov „výborným materiálom“. Bola to pravda i v roku 1918? V nasledujúcom texte bude predstavený taký dokument, ktorý poskytuje doplnok k správaniu sa vojakov slovenskej národnosti, slúžiacich v bývalom c. a k. 26. pešom pluku, na bojisku.
Súdržnou silou mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska bola jeho armáda. Etnické vzťahy sa však odrážali aj tu: zo sto vojakov spoločnej armády bol 25 nemeckej, 23 maďarskej, 13 českej, 8-8 poľskej a rusínskej, 9 srbskej a chorvátskej, 7 rumunskej, 4 slovenskej, 2 slovinskej a 1 talianskej národnosti. Bolo bežné, že na doplňovacom území jednotlivých plukov žilo viac národnosti, práve preto boli z národnostného hľadiska “čisté“ pluky, v ktorých dosiahol pomer jednej národnosti najmenej 90 %, raritami. Zo 102 spoločných peších plukov Monarchie bolo takých len po 7-7 nemeckých a maďarských, a 2 české.
V spoločnej armáde a v rakúskom Landwehre bola služobným jazykom nemčina, v uhorskom hovédstve maďarčina, okrem chorvátskych honvédskych obvodov, kde bola veliacim i služobným jazykom chorvátčina. U spoločnej armády musel každý vojak rozumieť a vedieť používať 80 pojmov a rozkazov v nemčine. Pri styku s posádkou sa už používal plukový jazyk. To znamená taký jazyk, ktorým hovorilo aspoň 20% posádky. V armáde bolo len 142 takých jednotiek, v ktorých hovorili výlučne jedným plukovým jazykom, kým v 162 jednotkách hovorili dvoma a v 24 jednotkách troma plukovými jazykmi. Niektoré pluky však používali štyri alebo aj päť plukových jazykov.
Vo svetovej vojne predstavovalo, v súlade s ich etnickým podielom, zastúpenie Slovákov v armáde 4%, čo znamená cca. 240.000 ľudí. Z nich padlo 69.700 osôb a približne 61.680 sa stalo invalidmi.
Správanie sa slovenských vojakov na bojisku bolo zvyčajne sprevádzané uznaním. Rakúsko-uhorský poľný maršal Svetozar Boroević nazýval slovenských vojakov „výborným materiálom“, Franz Conrad von Hötzendorf, náčelník generálneho štábu, v jednej svojej analýze z roku 1915 poznamenal o slovenských vojakov nasledovné: „statočne bojovali a často podávali svedectvo nadšeného zmýšľania, vlastenectva, vernosti dynastii." Aj miestne noviny, ktoré sledovali vojnovú cestu plukov, doplňovaných z Hornej zeme, o nich písali spravidla pozitívne, avšak nie každé periodikum sa stavalo rovnako k prezentácii slovenských vojakov. Napríklad Nagyszombat és Vidéke vyjadrilo v septembri 1914 pohoršenie nad tým, že tlač obzvlášť zdôrazňuje hrdinstvo slovenských vojakov bratislavského 72. pešieho pluku, lebo s tým noviny „robia rozdiel medzi Maďarmi a Tótmi“. Prezentácia slovenských vojakov ostala pozitívna aj po vojne. Príkladom tohto je štúdia Jenőa Gyalókayho (písaný pod pseudonymom Miles Slovacus), uverejnená v roku 1931 v Hadtörténelmi Közlemények, o bojoch nitrianskeho uh. kr. 14. pešieho pluku v Sedmohradsku. O hrdinskom správaní sa slovenských vojakov sme mohli čítať už aj na blogu Nagy Háború Blog v texte Petra Chorváta pod názvom Banskobystrickí vojaci v bitke pri Limanove.
V nasledujúcom texte bude predstavený taký dokument, ktorý poskytuje doplnok k správaniu sa vojakov slovenskej národnosti, slúžiacich v bývalom c. a k. 26. pešom pluku, na bojisku. Správa sa zachovala v archíve c. a k. 26. pešieho pluku uchovávanom vo Vojensko-historickom archíve (Hadtörténeti Levéltár) a jeho autorom je major Győző Bloss, ktorý bol prv (od. 28. augusta 1918) veliteľom I. práporu pluku. Dokument vznikol na nariadenie 37. pešej divízie číslo 1730./kt. szerv. 1919. Originál tohto nariadenia nebol žiaľ doteraz nájdený, rovnako ako odpovede iných jednotiek, takže si objavenie týchto dokumentov bude žiadať ďalší výskum. Na základe tohto dokumentu by bolo nesprávne vyvodzovať ďalekosiahle závery o správaní sa slovenských vojakov počas prvej svetovej vojny, slúži iba ako dodatok k téme. Dúfame, že zverejnením dokumentu spustíme odbornú diskusiu o otázke menšín armády v rámci Monarchie, ktorý by mohla dostať priestor aj tu na tomto blogu.
*****
Uhorský ostrihomský 14. peší pluk I. prápor
Győző Bloss major
Správanie slovenskej posádky
vo svetovej vojne
Pre veliteľstvo
26. náhradného práporu
Ostrihom
Ostrihom, 25. marca 1919.
Na základe nariadenia 37. maďarskej pešej divízie pod číslom 1730./kt. szerv. 1919 hlásim.
Ad. 1.) Bývalý c. a k. 26. peší pluk sa stál v pozičnom boji od 1. augusta do 1. novembra 1918 pri Assiago. V týchto bojoch sa zúčastnilo cca. 3000 mužov, z ktorých asi 30% malo materinský jazyk slovenský.
Ad. 2.) Pluk zabránil anglickému pokusu o veľký prielom medzi Gaiger-Mitte a Roncalto 26. a 27. augusta, – 9. a 10. septembra – a zúčastnil sa ťažkých delostreleckých bojov medzi 6. a 10. októbrom. Pri týchto víťazných bojoch sa pluk vyznamenal očividnou chladnokrvnosťou a odvahou, a za toto správanie dostal od Veličenstva a Armádneho vrchného veliteľstva najväčšie uznanie. Velenie armády prisudzovalo týmto bojom väčší význam; pluku slúži obzvlášť ku cti, že aj Briti si uznali ich odvážne správanie tým, že na letákoch, ktoré vyhodili z aeroplánov, zmienili okrem iného aj to, že konečne zničia delostrelectvom 26-tych, a prielom aj tak vykonajú. Po uzavretí prímeria sa dopredu vyslané anglické výbory zaujímali o 26. pluk, lebo ho chceli spoznať.
Ad. 3.) Počet vyznamenaných členov mužstva za tieto boje je 1150, z toho 450 s materinským jazykom slovenským.
Ad. 4.) V týchto bojoch padlo 210 vojakov z pluku, z toho 60 s materinským jazykom slovenským.
Ad. 5.) Do zajatia sa dostalo 14 mužov. Že koľkí z nich vstúpili do československej légie, nemožno určiť' – možno však určiť, že pri ceste z tých 14 mužov, navzdory veľkému riziku, 6 počas cesty utieklo naspäť, z nich sa 2 vrátili ranení, 4 padli.
Mužstvo s materinským jazykom československým v každom čase verne a odvážne bojovali za ich uhorskú vlasť, a odsudzovali zbehnutie českých vojakov k nepriateľom. Letáky nepriateľov, vyzývajúce na prebehnutie, nikdy nebrali na vedomie a pokladali to za vlastizradu.
maj. Bloss
Príslušníci ostrihomského 26. pluku na talianskom fronte.
(zbierka Dávida Radosa)
Text do slovenčiny preložil Roland Szabó, odbornú jazykovú korektúru robil Mgr. Pavol Rusnák, historik-muzeológ Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch.
