Podozrivé veľkonočné priatelenie sa na fronte

2016.05.02. 01:33 :: PintérTamás

Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 7. časť

magyar

Na Veľký piatok, 21. apríla 1916, prevelia batériu nášho delostrelca do blízkosti olykskej železničnej stanice. Veľkonočné obdobie so sebou v tom okolí prinieslo zvláštne frontové priatelenie sa, ktoré sa neskôr stane podozrivým, keď Rusi prejdú cez potok Putilowka a zakopú sa tam…

 

Delostrelecké súboje sa dosť často opakovali aj počas zimných dní. Z druhej strany na nás lietali granáty alebo šrapnely a od nás na druhú stranu tiež. V marci [1916.] začali moskali používať aj plynové granáty, ale neboli nejako obzvlášť nebezpečné.

8. apríla sa veliteľstvo nášho pluku, umiestnené v budove olykskej železničnej stanice, dostalo do takej delostreleckej paľby, že sa muselo z poničenej železničnej budovy presťahovať na niekdajšie postavenia kolesien 4. batérie.

Palebné postavenia Uhorského kráľovského 4. Honvédskeho poľného kanónového pluku začiatkom júna 1916. Pechotné postavenia bránia v danom čase pluky 37. honvédskej pešej divízie: Uhorský kráľovský prešporský 13., nitriansky 14. a trenčiansky 15. honvédsky peší pluk. K divízii patril ešte Uhorský kráľovský šopronský 18. honvédsky peší pluk, ktorý na schéme nevidno. Palebné postavenia Uhorského kráľovského 4. Honvédskeho poľného kanónového pluku začiatkom júna 1916. Pechotné postavenia bránia v danom čase pluky 37. honvédskej pešej divízie: Uhorský kráľovský prešporský 13., nitriansky 14. a trenčiansky 15. honvédsky peší pluk. K divízii patril ešte Uhorský kráľovský šopronský 18. honvédsky peší pluk, ktorý na schéme nevidno. (zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története)

Z pozícií, na ktoré sme si zvykli, sa musela 3. batéria opäť na vyšší rozkaz 21. apríla [1916.], práve na Veľký piatok, presťahovať na juh od železnice, celkom blízko k olykskej stanici poničenej niekoľko dní pred tým. Na tento veľkopiatkový deň tiež nikdy nezabudnem. Svoju telefonickú službu som musel celú noc stráviť v lejúcom daždi a v premočenom plášti v jednom pechotnom zákope s vodou siahajúcou nad pás, ale navzdory tomu som neochorel. Teraz však musím zvečniť jeden veľmi zaujímavý prípad.

23. apríla bola veľkonočná nedeľa. Čo sa však tohto dňa stalo, to je ojedinelé medzi prípadmi zaznamenanými vo vojenských kronikách. Na to sme si ako pešiaci v prvej línii, tak ako aj delostrelci, ktorí tam mali službu, zvykli, že v pokojné dni, obzvlášť poobede, alebo navečer, k nám priveje povievajúci vetrík alebo vietor cez naproti sebe stojace palebné línie, vzdialené od seba 200-300, ale niekde iba 50 metrov, zvuk krásnej a niekedy srdcervúco smutnej ruskej ľudovej piesne moskalov, ktorú dokázali podať s mimoriadnym umením mnohohlasne alebo tercujúc v sprievode smutného zvuku harmoniky. Často by sme to počúvali aj celé hodiny.

Teraz sa však stalo niečo iné. Už skoro ráno videli prekvapení pešiaci, slúžiaci pri pozorovateľniach a strieľňach krytého zákopu, že ruskí vojaci bez zbraní a s bielymi zástavami opustili svoje zákopy a priateľsky sa blížia k našim pozíciám. Na hlásenie pozorovateľov bol okamžite každý na nohách a aj samotní velitelia sa iba prekvapene dívali. Spočiatku nikto nevedel, čo to má byť, ale strieľať nestrieľal nikto. Iba keď sa dostali celkom blízko, videli sme, že doniesli veľkonočné koláče, červené vajíčka a cigarety. Táto nečakaná vec nás dostala, bez zábran strhla so sebou každého a za krátky čas tu jedna, tam zasa ďalšia skupina honvédov a moskalov sa priateľsky zvítavali a ponúkali sa navzájom tým, čo mali.

O prípade sa okamžite dozvedelo aj vyššie velenie. Medzitým došlo k jednému poľutovaniahodnému, no tiež úžasnému prípadu. Medzi Dubiszcom a Baszlykim jeden Rus, ktorý tiež prešiel, náhodou stúpil na mínu. Vážne zraneného ruského vojaka naši rytierskym spôsobom odniesli na nosidlách naspäť do ruských pozícií.

Postavenie Uhorského kráľovského trenčianskeho 15. Honvédskeho pešieho pluku Dubisce a Baszlyki Postavenie Uhorského kráľovského trenčianskeho 15. Honvédskeho pešieho pluku Dubisce a Baszlyki (zdroj: Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története)

Vojenské velenie muselo konať rýchlo a rázne, lebo snáď ani dodnes nikto nevie, či by toto priatelenie sa nerozvrátilo na oboch stranách prísnu vojenskú disciplínu, alebo či nebola táto veľkonočná atmosféra iba peknou a zákernou formou vojnovej ľsti. Pravdepodobne na vyšší rozkaz zajal iný peší pluk, trocha viac napravo od našej línie, jedného Rusa, čo prešiel a do jednej väčšej skupiny strieľali. Pre tento spomenutý prípad sa Rusi okamžite uchýlili k odplate a línie tohto druhého pluku počas celého dňa ostreľovali delostrelectvom. Pred našimi líniami však celý deň i celú noc naďalej trval veľkonočný duch tohto najväčšieho sviatku kresťanstva.

Dôstojníci Uhorského kráľovského 37. poľného húfnicového pluku a Uhorského kráľovského trenčianskeho 15. pešieho pluku sa zabávajú o niekoľko dní neskôr, 27. apríla 1916 v blízkosti Olyky. Dôstojníci Uhorského kráľovského 37. poľného húfnicového pluku a Uhorského kráľovského trenčianskeho 15. pešieho pluku sa zabávajú o niekoľko dní neskôr, 27. apríla 1916 v blízkosti Olyky. (Solth Imre: Egy tüzértiszt naplója az 1914–1918 évi világháborúból. Budapest, 1942.)

Na ukončenie priatelenia sa prišiel z hora rozkaz aj v našom úseku, no tu počas prechodu nedošlo k žiadnemu incidentu. Že čo bola v tomto prípade pravda, to dodnes nevie nikto. Avšak 26. apríla, v stredu po Veľkej noci, Rusi pod pláštikom noci prekročili potok Putilowku a zakopali sa pred južným krídlom našej divízie. Táto činnosť moskalov v mnohých utvrdila predstavu, že veľkonočné priatelenie sa bolo iba spôsobom na - z vojenského hľadiska taký dôležitý - terénny prieskum, lebo krátko na to nielen naša 37. divízia, patriaca pod velenie 4. armády, ale aj iné pešie pluky tohto zväzku a aj naše delostrelectvo pobadalo a spoznalo, že sa Rusi pripravujú na niečo vážne, lebo od sa konca apríla zvýšila ako pechotná hliadková, tak aj delostrelecká činnosť.

Ale vráťme sa späť na miesto, ktoré sme zaujali pri sťahovaní sa 21. apríla, keď sa musela naša tretia batéria presťahovať na juh od olykskej železnice. V dňoch nasledujúcich po našom príchode si nadporučík Oláh vyhliadol novú pozorovateľňu veliteľa batérie v blízkosti železničnej trate, nie v lese, ale na dobre krytom mieste medzi niekoľkými stromami. Tentoraz ju nenechal postaviť z vysokých borovíc, ale zo železničných koľají. V štábe batérie bol jeden šikovný mladý delostrelec menom Vogel, ktorého občianske povolanie bolo zámočník. Tento Vogel, spolu s k nemu priradenými delostrelcami, ponosil veľa zozbieraných železničných koľají a podľa Oláhovho želania a plánu urobil z týchto železných koľají osem metrov vysokú vežu, respektíve podstavec. Koľaje boli ako na dĺžku, tak aj na šírku pospájané a zvarené s koľajami porezanými na menšie kusy. Pozorovacia veža bola štvoruholníková, jej vrch mal podobu klietky a dalo sa naň dostať po železnom rebríku. Klietková časť bola vlastne pozorovateľňa, na ktorej strechu i boky boli priklincované oceľové štíty, ktoré sme dostali od pechoty, takže bolo možné použiť ako pozorovateľňu veliteľa batérie, úplne chránenú pred šrapnelmi. Boli na nej dokonca sledovacie otvory. Následne bola celá zamaskovaná konármi stromov. Aj pri stavbe krytu boli hrubé drevené brvná nahradené koľajnicami a laty s hrubou vrstvou zeminy boli nahradené hrubými plechovými roletami, podobnými voľakedy používaným obchodným roletám, ktoré ho polooblúkovito prekrývali. Tieto plechové platne zrejme doniesli z budovy rozbombardovanej stanice. Oláh sa zdržoval vo veži takpovediac celý deň od rána do večera a odtiaľto zastreľoval na nové miesto postavené delá svojej batérie. Ja som musel byť neustále pri ňom s telefónom.

Bolo to ale veľmi potrebné, lebo Rusi v priestore Olyki plánovali vážny útok. Zo svojich pechotných pozícií sa prepracovávali stále viac dopredu pomocou približovacích zákopov. Pred nové priekopy vybudovali zátarasy z ostnatého drôtu, potom sa odtiaľ ďalej prehrabávali vpred a tejto práci sa nepodarilo urobiť prietrž ani pechote, ani delostrelectvu. Nanajvýš sme mohli vykonávať rušivú činnosť.

Konečne, 24. mája večer zaútočilo v priestore pred Dibiszczom s podporou divízneho delostrelectva niekoľko stotín pechoty a hoci bol útok úspešný, dôsledný postup Rusov nebolo možné zastaviť, v dôsledku čoho sa bolo treba postupne pripraviť na zápas, ktorý nastane v blízkej budúcnosti.

Nasledujúca časť: Príšerné božie dopustenie – začiatok Brusilovovej ofenzívy

Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa

Szólj hozzá!

Címkék: vágovits gyula

A bejegyzés trackback címe:

https://nagyhaboru.blog.hu/api/trackback/id/tr378678870

Kommentek:

A hozzászólások a vonatkozó jogszabályok  értelmében felhasználói tartalomnak minősülnek, értük a szolgáltatás technikai  üzemeltetője semmilyen felelősséget nem vállal, azokat nem ellenőrzi. Kifogás esetén forduljon a blog szerkesztőjéhez. Részletek a  Felhasználási feltételekben és az adatvédelmi tájékoztatóban.

Nincsenek hozzászólások.

A Blogról

Blog a háborúról, ami nagyobb volt minden korábbinál, ezért a kortársak a kitörését követően nem sokkal a Nagy Háború elnevezést adták neki…

Könyvajánló

Hadiszalagon 

Műhely

Tudományos műhely rovat szakmai tanulmányokkal, közleményekkel…

Bilek

Térkép

Történetek a Nagy Háború Blogról
 

Legutóbbi kommentek

Kiadványaink

Iskolapadból a pokolba

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

Magyarok az Isonzónál

Merénylet Szarajevóban

Katonatemetők a Felvidéken

100 évvel később

Szalay-Berzeviczy Attila fotói első világháborús helyszínekről

Dublin

Zene

‪Fuoco e mitragliatrici
 

Olasz front

Olasz front 

Képregénypályázat

Programajánló

Nincs aktuális programajánló.

Utazás

Dér Zoltán visszaemlékezései

Kiállítás

Kiállítások az I. világháborúról

Adó 1%

Művészek a háborúban 

süti beállítások módosítása