Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 24. časť
V lete 1918 vyšetria nášho delostrelca, ktorý sa chorý vrátil domov, v trenčianskej posádkovej nemocnici, kde ho uznajú schopným iba ľahkej služby. Po dvojmesačnej dovolenke vykonáva v Nových Zámkoch kasárenský dozor. Medzitým povie niečo aj o ďalších osudoch svojho pluku.
Kým začnem popisovať domáce zážitky, najprv v krátkosti popíšem, čo som počul od tých, ktorí sa tiež vrátili domov na dovolenku, o tom, čo sa dialo s našim plukom po mojom odchode, čo sa ma už bezprostredne netýkalo.
Jedného dňa prišiel z vyšších miest rozkaz, že delostrelecké pluky majú odovzdať kone. Bolo ich treba poslať armádnej skupine Boroevic. Ako hovorili, každý sa smutne lúčil so svojím koňom. Bol taký, ktorý bol opatrovaným zvieraťom batérie a od začiatku vojny slúžil v danej batérii, nemo odslúžiac mnoho zlých i dobrých dní. V každej batérii ostalo iba 8-10 koní.
Po odovzdaní koní vlečú kanóny v Csíkskej kotline voly – marec 1918
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Podľa ďalšieho rozkazu sa mal náš delostrelecký pluk, respektíve naša delostrelecká batéria, premiestniť na taliansky front. Prvá skupina so štábom pluku odišla 18. mája [1918.], ďalšie ich nasledovali v peknom jarnom počasí. Cez Gyergyószentmiklós, Toplicu, Székelykocsárdu do Klužu, odtiaľ cez Veľký Varadín, Békéšsku Csabu, Szegedín, Suboticu, naprieč celým Chorvátskom išli na západ. Po osemdňovej ceste ich vyložili 25. a 26. v Taliansku, v mestečku menom Sacile v Benátskej oblasti. Tieto udalosti sa ma už netýkali, lebo ma osud viedol po iných cestách.
Po návrate domov som niekoľko dní oddychoval, lebo ma ako cesta, tak aj vysoká horúčka značne vyčerpali, ale predsa som nevyčkal, kým mi vyprší čas dovolenky, ale asi na piaty deň som išiel do kasárne a v lekárskej ordinácii som sa hlásil u plukového lekára Dr. Gyurmana a odovzdal som mu listy napísané tamojším lekárom ako aj mojim veliteľom. Po ich prečítaní ma vyšetril. Z listov už vedel, že som prišiel domov po súvislej 33 mesačnej službe na fronte, takže nie som simulant. Po skončení lekárskeho vyšetrenia sa obrátil ku mne a povedal. Pozrite, mi tu nedisponujeme röntgenom ani inými modernými zariadeniami, ja Vás pošlem na veľmi vážne miesto do Trenčína do tamojšej posádkovej nemocnice aby určili, čo Vám je.
V trenčianskej vojenskej posádkovej nemocnici ma držali 14 dní, počas ktorých som sa podrobil rôznym vyšetreniam. Bolo mi dobre, lebo som dostával chutnú diétnu stravu. Po vyšetreniach som sa dostal jedného dňa o deviatej hodine pred pľúcneho špecialistu Dr. Kuglera, ktorý ma po prezretí rôznych výsledkov začal vyšetrovať, potom mi priateľským hlasom povedal: „Nie je to nič vážne, ale diagnostikoval som Vám obojstranný zápal pľúcneho hrotu a odporúčam dvojmesačnú dovolenku, po nej nebudete vhodný na frontovú, ale iba na ľahšiu domácu vojenskú službu. Už ste boli dosť na fronte,“ povedal s porozumením, pohladiac mi krk a hruď, „oblečte sa a poludňajším rýchlikom môžete odcestovať domov.“
Tak sa aj stalo, v kancelárii mi okamžite vystavili cestovný lístok a do obálky nemocničné nálezy a už po obede ma niesol rýchlik do Nových Zámkov. Na druhý deň som sa okamžite hlásil u plukového lekára, Dr. Gyurmana, ktorý ma poslal pred lekársku komisiu nitrianskeho vojenského obvodu. Tam som sa tiež objavil a dostal som odporúčané dva mesiace dovolenky. Lieky, ktoré som dostal, mi znížili horúčku a ja som strávil krásne júnové a júlové dni u príbuzných v Žilina a na Dobrej Vode, takže po uplynutí dovolenky som už bol úplne zdravý.
Prevoz delostreleckého pluku na nákladných automobiloch na talianskom fronte.
(Białoskurski Ödön: A m. kir. 37. honvéd tüzérdandár története 1914–1918. I. köt. A m. kir. 4. honvéd tábori ágyúsezred története. Budapest, 1939)
Po skončení dovolenky som sa hlásil na službu v miestnej kasárni na veliteľstve náhradnej batérie. Službu som nemal ťažkú, býval som doma a každé tri - štyri dni, ako na mňa padol rad, som robil kasárenský dozor.
V krátkosti poviem, aké úkony som musel robiť ako kasárenský dozorca. Po poludňajšej výmene stráží som prevzal službu od predošlého dozorcu do výmeny stráží nasledujúceho dňa. Počas tohto času, ak bolo potrebné, aj za dňa som mohol vyslať pohotovosť. Večer vyslaná pohotovosť preskúmala krčmy, železničnú stanicu, či tam nie flákajúci sa vojak. Keď takého našli, zobrali ho a podali mi hlásenie. Po každodennom čítaní rozkazu (o piatej hodine popoludní) navečer, keď som mal náladu, dal som zatrúbiť nástup osadenstvu kasární, či niektorí neutiekli cez múr do mesta. Často sa stalo, že aj traja, štyria chýbali, ale zato som ich nezobral na raport. Večer po deviatej, po večierke som v sprievode denného desiatnika prezrel všetky izby, či je tu každý, či majú poriadne uložené baganče a šaty, niekedy som v noci skontroloval aj strážne postavenia, potom som vošiel do izby vyhradenej kasárenskému dozorcovi a keď išlo všetko dobre, tak som do raňajšieho budíčka pokojne spal, samozrejme oblečený a odložil som iba šabľu a revolver.
Ako veliteľovi stráže, tak aj dennému desiatnikovi som nakázal, že keď sa čokoľvek stane, alebo keď príde na kontrolu posádkový dozorca, nech ma okamžite zobudia, aby som sa mohol uňho hlásiť.
Nasledujúca časť: „Všetko skončilo”
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
