Ubytovanie v Csíkszentkirályi, horúčka a návrat domov

2016.08.22. 15:49 :: PintérTamás

Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 23. časť

magyar

Na jar 1918 je náš delostrelec ubytovaný v Csíkszentkirályi v dome jednej mladej ženy. Tu Július Vágovits, prichádzajúci z priesmiku Ojtoz, dostane horúčku. Na zásah svojho veliteľa nemusí do poľnej nemocnice, ale sa – po 33 mesiacoch frontovej služby – môže vrátiť domov, do Nových Zámkov. Dojemne sa rozlúči so svojimi spolubojovníkmi a koňom Picim…

 

Takto sme sa aj my dostali z priesmyku Ojtóz, ak sa dobre pamätám, tak do obce Csíkszentkirály, ale zato presný názov obce neviem, akokoľvek si napínam pamäť, lebo v studenom a drsnom priesmyku Ojtóz som veľmi prechladol a už po našom príchode som dostal horúčku. Keď aj na obec nie, ale na to si pamätám, že som sa ubytoval v jednom riadnom a čistom dome jednej mladej vojenskej manželky, v prvej izbe k ulici. Mladá žena bývala so svojou štvorročnou dcérkou v izbe na vnútornom dvore, jej manžel ,ako hovorila, bol na fronte.

Aby som bol úprimný, neprijala ma nejako srdečne. Vo svojej izbe som ležal, ako to vtedy nazývali, na diváne a zobral som si liek proti horúčke. Večer, po zhasnutí lámp sa ma opýtala, či si už ľahnem. Odpoveď bola samozrejme, že áno. Vtedy mi ustlala posteľ a vyšla, potom som počul, že dvere izby za sebou zvonka zamkla kľúčom.

Hoci som sa necítil dobre, predsa som sa len nad týmto postupom pousmial, lebo som videl, že sa táto mimoriadne pekná mladá žena rozhodne bojí, preto na mňa zamkla dvere, v sebe som si zasa pomyslel, že predsa len sú aj tu poctivé ženy.

Ráno skoro vstala a otvorila dvere. Ja som okolo ôsmej vstal, vyšiel po vodu na umývanie a zdvorilo som ju pozdravil. Asi tri dni išlo všetko rovnako. Keďže mi horúčka neklesala a hoci som bol mladý, cítil som, že ma obchádza nejaká choroba, išiel som na obväzisko, kde ma vyšetril mladý lekár v hodnosti práporčíka, ale nič vážne mi nenašiel. Dal mi iný liek proti horúčke s tým, že keď mi za dva-tri dni neklesne, nech prídem znova. Ale horúčka mi aj tak neklesla a ani som sa necítil dobre. Celý deň som takpovediac iba oddychoval, medzitým som párkrát vyšiel na dvor, kde som sa bavil a rozprával s malým štvorročným dievčatkom.

Csíkszentkirály na dobovej pohľadnici Csíkszentkirály na dobovej pohľadnici
(zdroj: www.csikszeredaikepeslapok.ro)

Mladá žena vidiac, že sa k nej správam najúctivejším spôsobom a ani len jediné dvojzmyselné slovo, alebo poznámku som neutrúsil, ba naopak vyjadrujem ľútosť nad tým, že je v takejto situácii, začala byť ku mne z hodiny na hodinu dôverčivejšia, obzvlášť vtedy, keď sa dozvedela, že sa necítim dobre, ba začala sa zaujímať a o to, že odkiaľ som prišiel. Na štvrtý deň večer už nezamkla dvere, ba čo viac, na raňajky mi priniesla do izby hrnček teplého mlieka, aby som ho vypil.

Boli to poveľkonočné dni a z domova pre mňa doručila poľná pošta balík. Rozbalil som ho, ochutnával som veľkonočné zvyšky, ale veru nechutilo mi, tak som celý balík dal mladej žene, ktorá sa nestačila diviť mojej galantnosti. Jedným slovom, spriatelila sa so mnou a už sa nebála vôbec ničoho.

Na štvrtý alebo piaty deň som znova išiel k lekárovi a povedal som, že mi nie je lepšie. Znova ma vyšetril a aj on mi odmeral teplotu, mal som 39 stupňov. Mladý lekár iba krútil hlavou a povedal, nech prídem zajtra, lebo vtedy tam bude aj plukový lekár a aj on ma vyšetrí. Na druhý deň o deviatej som sa tam už hlásil. Plukový lekár tam skutočne bol. Mladý doktor mu hlásil, respektíve ho oboznámil s mojim stavom. Nechal ma vyzliecť sa a dôkladne ma prehliadol, ale ani on nenašiel nič okrem horúčky. Krútil hlavou a aj on sa potom pýtal, koľko mesiacov som na fronte. 33 mesiacov, odvetil som, a to bez prestávky. Opýtal sa ma odkiaľ som prišiel posledne, kde a kadiaľ som bol po celý čas a pozeral lieky, ktoré som doteraz dostal, potom s otcovským dobráckym hlasom povedal. „Synak, nedá sa nič robiť, musíte do poľnej nemocnice. Príďte o dva dni.“ Čudoval som sa nad počutým a nešiel som domov, ale rovno k môjmu veliteľovi a hlásil som, čo povedal plukový lekár. A aj to som vyhlásil, že do žiadnej poľnej nemocnice nepôjdem, to radšej zostanem, hoc aj chorý.

Môj veliteľ, ktorý ma mal veľmi rád a pre môj mladý vek ma volal iba Gyusikom, povedal, že on so mnou zajtra osobne pôjde za plukovým lekárom, ktorý bol jeho dobrým priateľom. Na druhý deň sme išli spolu. Plukový lekár hodnosti majora nás prijal veľmi srdečne. Znova ma vyšetril a môj veliteľ mu oznámil, že nie som ochotný ísť do poľnej nemocnice. Potom mi bolo povedané, aby som sa obliekol a oni sa stiahli do druhej miestnosti. Keď vyšli, obaja sa usmievali a potom sme odišli.

Cestou mi môj veliteľ oznámil, že tak vyriešia moju záležitosť, že s riadnou povolenkou na dovolenku na dva týždne odcestujem domov do Nových Zámkov a keď zíde čas mojej dovolenky, nevrátim sa naspäť, ale s listami, ktoré napíše plukový lekár a on, sa mám hlásiť v novozámockej kasárni u plukového lekára, podplukovníka Dr. Gyurmana.

Na druhý deň som už dostal do rúk priepustku na dovolenku a rozcítený som sa rozlúčil s mojim veliteľom, s mojimi priateľmi a známymi spomedzi spolubojovníkov, s ktorými som bol spolu v dobrom i zlom počas mojej 33 mesačnej frontovej služby, nakoniec od mojej ubytovateľky a aj od môjho dobrého priateľa, jazdeckého koňa Piciho. Naposledy som mu zobral kockový cukor, ale ako by úbohý tvor zacítil, že ma už viac neuvidí, len mi olizoval ruky a tvár, ale k cukru sa ani nedotkol .Keď som mu so slzami v očiach naposledy pohladil hlavu a krk a vyšiel zo stajne, obzrúc sa od dverí som videl, že sa díva za mnou a počul ako horko erdží. Cukor som dal vo dverách stojacemu službukonajúcemu delostreleckému pohoničovi, ktorý si tiež utieral oči nad videným.

A csíkszentkirályska železničná stanica na ľavej strane dobovej pohľadnice A csíkszentkirályska železničná stanica na ľavej strane dobovej pohľadnice
(zdroj: vasutallomasok.hu)

Nasledujúci deň som z Csíkszentmihályu išiel osobným vlakom do Toplice a tam prestúpiac do brašovského rýchlika cez Kluž do Budapešti. Keď kolesá peštianskeho rýchlika prešli cez výhybky dvorskej stanice a na niekoľko minút som cez otvorené dvere kabíny zazrel vysokánsku vežu novozámockého veľkého kostola, zacítil som v krku biť svoje srdce od veľkého vzrušenia, že ma Dobrodenie živého doviedlo medzi mojich milých.

Nasledujúca časť: Čo vlastne robí kasárenský dozorca?

Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa

Szólj hozzá!

Címkék: vágovits gyula

A bejegyzés trackback címe:

https://nagyhaboru.blog.hu/api/trackback/id/tr6811357272

Kommentek:

A hozzászólások a vonatkozó jogszabályok  értelmében felhasználói tartalomnak minősülnek, értük a szolgáltatás technikai  üzemeltetője semmilyen felelősséget nem vállal, azokat nem ellenőrzi. Kifogás esetén forduljon a blog szerkesztőjéhez. Részletek a  Felhasználási feltételekben és az adatvédelmi tájékoztatóban.

Nincsenek hozzászólások.

Térkép

Történetek a Nagy Háború Blogról
 

Műhely

Tudományos műhely rovat szakmai tanulmányokkal, közleményekkel…

Úzvölgyi temető

Legutóbbi kommentek

Kiadványaink

Iskolapadból a pokolba

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

Magyarok az Isonzónál

Merénylet Szarajevóban

Katonatemetők a Felvidéken

Könyvajánló

Szentgál 

100 évvel később

Szalay-Berzeviczy Attila fotói első világháborús helyszínekről

Dublin

Zene

‪Fuoco e mitragliatrici
 

Olasz front

Olasz front 

Képregénypályázat

Adó 1%

Művészek a háborúban 

Programajánló

Nincs aktuális programajánló.

Utazás

Dér Zoltán visszaemlékezései

Kiállítás

Kiállítások az I. világháborúról