Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 18. časť
Náš delostrelec sa za podivuhodných okolností stretol v máji 1917 medzi Toplicou a Borsekom s jedným generálom – stalo sa to však preňho takmer osudným…
Ďalšia udalosť sa odohrala tiež v roku 1917, počas jedného z posledných májových dní. Pri tej príležitosti som musel ísť do Toplice, ktorá je od Borseku vzdialená asi 24 km a ide sa tam cez tú 8 km dlhú serpentínovú cestu, o ktorej som už raz písal. Bol krásny májový deň. Hustý borovicový les zo seba len tak vypúšťal vzduch nasýtený ozónom a človek by ho vdychoval hoci aj dvoma pľúcami. Celý kraj znel štebotom a spevom tisícov vtákov. Po hrozne studenej zime bol nevýslovne krásny a dobrý, tento dušu i telo osviežujúci máj, až natoľko, že dovolil zabudnúť na všetky zimné súženia.
Vzájomná veľkonočná polievačka, samozrejme rumom, ale nie pri dome s dievčinami, ale v ihličnatom lese v roku 1917
(foto a popis z pamätí)
V takejto príjemnej nálade, raz krokom, inokedy zasa klusom, som išiel nahor medzi hustými borovicami a sotva som zbadal, že som už prešiel vrchom serpentíny a smerujem nadol. Dole v priepasti s veľkým hukotom zurčal topením rozvodnený potok. Bublanie vody potoka znelo ako lejak. Zdalo sa, že aj môj dobrý priateľ, môj kôň Pici, si užíval prebúdzanie sa prírody, lebo veselo podo mnou šantil. Zrazu len vidím, veľmi nastavuje uši a silno sleduje. Najprv som nemyslel na nič, no na pár sekúnd som aj ja začul hukot motora. Môj kôň sa totiž natoľko bál hukotu motora, že nech je to chlap na mieste, lepšie povedané v sedle, ktorý by to bez ujmy ustál. V tom čase tadiaľ len veľmi zriedka premávali autá, ak aj, tak len nákladiaky prevážajúce muníciu. Pri takýchto stretnutiach som zvykol zastaviť auto, a keď jeho motor stíchol, vtedy som vždy zosadol z koňa a iba pri veľkom vzpínaní sa som ho dokázal držiac za opraty previesť popri aute, lebo inak by spolu so mnou skočil do strašlivej hlbočiny. Tato serpentínová cesta bola totiž natoľko úzka, že dve vozidlá sotva dokázali prejsť popri sebe. Na vnútornej strane serpentíny sa týčili osekané skaly končiara a na vonkajšej strane bolo iba asi meter vysoké zábradlie z borovicového dreva a niekoľko centimetrov za ním omračujúca hlbočina padajúcou vodou potoka. Viete si predstaviť, aká idylická je takáto situácia.
Môj kôň stále viac napínal uši, začal sa triasť a ja som stále pevnejšie zvieral opraty. Stále hlasnejšie bolo počuť hluk motora ale ešte stále som nevidel od točiacej sa serpentínovej cesty nahor sa štverajúce motorové vozidlo. Mohlo prejsť tak päť minút, keď som sa dostal na asi 40-metrový ako tak rovný úsek a zbadal som oproti idúci vojenský osobný automobil. To, čo teraz popíšem, sa udialo v priebehu sekúnd. Kôň sa náhle vzopäl na dve nohy až ma takmer vyhodil zo sedla a na dvoch nohách šiel raz dopredu, raz dozadu. Nestrácajúc duchaprítomnosť som však strhol opratami, držanými v mojej ľavej ruke reťazové zubadlo, čo mal v ústach nad jazykom, na čo od bolesti znova klesol na štyri, zastal, začal sa triasť a potom sa znova začal vzpínať na zadné nohy. Inštinktívne som vytiahol pravou rukou z vrecka blúzy vreckovku a začal som ňou mávať smerom k autu. Medzitým na mne aj vyrazil pot, lebo som sa obával, že so mnou môj kôň skočí do hlbiny.
Auto náhle zabrzdilo a šofér vypol aj motor. Na to sa môj kôň natoľko zmiernil, že som z neho mohol zoskočiť a tľapkať a hladiť ho po krku, na čo sa dosť upokojil, ale držal som mu zato silno opraty, nech neuskočí alebo neutečie. Toto všetko sa stalo v priebehu sekúnd.
Július Vágovits na svojom koni Picim v roku 1917
(foto z pamätí)
Keď som si utieral čelo vreckovkou, naraz sa len otvorili dvierka šoféra a vystúpil z nich štábny kapitán. To som spoznal podľa tvrdej zelenohnedej čiapky, lebo iba oni nosili čiapku takejto farby. Medzi mnou a autom mohla byť vzdialenosť asi päť metrov. Podišiel ku mne asi o dva metra, zastal a dosť prísnym hlasom po nemecky povedal: „Was ist das?“, potom ďalej hovoriac stále iba opakoval slovo „Herr General“, z čoho som usúdil, že som tentoraz zastavil auto nejakého generála. Ani ja ale nie som vystrúhaný z krumple, stojac v pozore, no aj koňa držiac, som mu odpovedal so zlou nemčinou, že „nicht deutch, ungarisch“, teda že nerozumiem po nemecky, preto len po maďarsky by som mu chcel povedať, prečo som zastavil vozidlo. Ale on iba ďalej hovoril svoje po nemecky.
Na to sa otvorili zadné dvere a vystúpil z nich jeden štábny podplukovník a za ním generál. Podplukovník sa ma čistou maďarčinou, krotkým pekným hlasom opýtal, že čo sa stalo. Ja som mu zasa krátko a rozhodne povedal nasledovné: „Na vlastné oči ste videli, že čo robil so mnou kôň, ktorý sa natoľko bál hukotu motora, že len Bohu možno ďakovať, že so mnou nezoskočil do hroznej hĺbky. „Čo by bolo správnejšie?“ pýtal som sa. „To, že nezastavím auto a potom by mal kráľ o jedného vojaka menej a zo štátnych peňazí by bolo treba kúpiť iného koňa, alebo že spácham tú trúfalosť a zastavím auto pána generála?“ medzitým som vzpriamene stál.
Povedľa stojaci generál, počujúci slovo „király“, čo iste vedel, že znamená könig, no a aj na slovo generál, sa náhle obrátil k podplukovníkovi a nemecky sa ho opýtal: „Was ist das König, General?“. Videl som, že podplukovník, ktorý úplne precítil moju situáciu, slovo za slovom preložil moje hlásenie pozorne počúvajúcemu generálovi. Na to generál podišiel predo mňa, vidiac aj to, že mi na prsiach visia dve vyznamenania, pravou rukou mi viackrát potľapkal plece a povedal „gut, gut, schön“, následne sa obrátil na podplukovníka, aby mi povedal, že nech len odvediem koňa od auta.
Teraz mali možnosť vidieť, že iba so vzpínaním sa a popri neustálom tľapkaní krku som vedel previesť koňa popri aute. Počkali aj na to, aby som nasadol na koňa a až keď som zmizol za neďalekou zákrutou, som počul, že naštartovali auto, respektíve jeho motor. Takže nátura môjho koňa Piciho mi dopomohla k tomu, že som sa mohol na fronte stretnúť so skutočným generálom, hoci ma toto stretnutie mohlo pokojne stáť život.
Generál Franz Rohr
(zdroj: Wikipédia)
Generál musel byť bezpochyby veliteľ 1. sedmohradskej armády, poľný maršál Rohr, ktorý prišiel obhliadnuť frontovú líniu v Tölgyesi a obzvlášť tú líniu, kde sa podľa získaných spravodajských informácii dal očakávať jarný útok rumunskej Avarescovej armády, prípadne 26. a 68. ruskej pešej divízie.
Nasledujúca časť: Smer Gyimes!
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
