Krvavé stehná, blatistá voda, alebo smer front

2016.03.28. 12:32 :: PintérTamás

Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 2. časť

magyar

Na nášho delostrelca, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do vojny, čakal v Nových Zámkoch v roku 1915 náročný výcvik. Vojenské znalosti pechotnej, jazdeckej a technickej teórie si musel osvojiť aj v praxi. Najnepríjemnejšia bola preňho „krvavá” výučba jazdy. Po výcviku rýchlo prišiel 2. november 1915, kedy pochodový útvar vyrazil na front. 4. honvédsky poľný kanónový pluk stál vtedy v postaveniach pri Karpilowke vo Volynsku.

 

Keď som 1. marca 1915 narukoval do novozámockej kasárne na vojenskú službu, svetová vojna zúrila už osem mesiacov a mnohomiliónové po zuby ozbrojené armády merali svoje sily s najmodernejšími zbraňami. Náš 4. honvédsky poľný kanónový pluk odišiel na ruský front 15. augusta 1914 z Nitry, z tamojšieho stanového tábora a okamžite sa zúčastnil najkrvavejších bitiek, medzi nimi i bojov v Karpatoch. Udalosti týchto dní zobrazuje niekoľko priložených fotoreprodukcií. Ostatné zábery pochádzajú z obdobia, kedy som bol už aj ja vonku na fronte.

Ťažké stúpanie po ceste na zasnežené horské pozície /Karpaty/ Ťažké stúpanie po ceste na zasnežené horské pozície /Karpaty/
(Fotografia a text z pamätí.)

Nikdy by som si nebol pomyslel, že armádna zložka, ktorú som si tak zamiloval, je nakoľko vážny a ťažký technický útvar. Len v stručnosti to prezentujem: - Ráno o piatej budíček, okamžite sa do pol pása umyť v studenej vode a po oblečení na raňajky. Od 6.00 do 7.00 rozcvička, potom do 8.00 výučba jazdy v jazdiarni, následne pol hodiny jazdecké cvičenia, čistenie a kefovanie koní, ošetrovanie kopýt atď., Počas polhodinového oddychu si človek mohol odskočiť aj do kantíny. Dopoludnia od 9.00 do 9.45 boli pechotné pochodové cvičenia a od 10.00 do 12.00 výučba delostreleckej teórie. O 12.00 obed, do 13.00 prestávka, potom znova výučba delostreleckej teórie do 16.30, o 17.00 čítanie denného rozkazu, následne voľno až do 21.00, kedy trúbili večierku.

Bolo potrebné poznať každú súčiastku pechotnej zbrane a jej použitie, ako aj pravidlá predpísané pre pechotu, nástup do rojnice, bodákový útok, taktiež pravidlá predpísané pre husárov a jazdu. Mimoriadna váha bola kladená na delostrelecké predpisy, ako po teoretickej, tak aj praktickej stránke. Museli sme ovládať názov každej súčiastky dela, jeho rozobratie, zloženie a čo je najdôležitejšie, jeho používanie od zamerania až po streľbu. Keď už mal človek v tomto všetkom v škole jasno, prišiel rad na osvojenie si vyšších technických znalostí, menovite osvojenie si používania nesmierne dôležitého delostreleckého uhlomeru na presný výpočet a učenie palebných prvkov, oboznámenie sa so všetkými súčiastkami a s ovládaním poľného telefónu, nevyhnutného pre odovzdávanie správ, vrátane opätovného nadviazania spojenia v prípade pretrhnutia linky, bezchybné osvojenie si signálov morzeovky a ich využívanie ako pri telefóne, tak pri mávaní malými zástavkami v prípade, že by telefón nebolo možné použiť.

Absolvovali sme teda taký technický výcvik, že z toho išla človeku prasknúť hlava, nehovoriac o fyzicky najnepríjemnejšej veci, teda výučbe jazdy. Tvrdé kožené sedlo natoľko vydralo človeku vnútornú stranu stehien, ktorými stískal sedlo, natoľko ich doráňalo, až boli zakrvavené spodky. Na druhý deň sme museli s takýmito zodratými stehnami znova sadnúť do sedla, - a že s akými bolesťami to chodilo, vie iba ten, kto tiež prešiel jazdeckým výcvikom. Na základe starého jazdeckého receptu sme si pomohli tak, že sme si vnútornú časť stehna aj spodky natreli lojom a takéto lojom natreté spodky sme na sebe nechali celé týždne, až dovtedy, kým nám znova nezmäkla doráňaná pokožka a už nereagovala na ošúchavanie sa.

Keď už jazda na koni nebola problémom: Július Vágovits na koni menom Pici v roku 1917 Keď už jazda na koni nebola problémom: Július Vágovits na koni menom Pici v roku 1917
(Fotografia z pamätí.)

Medzitým týždenne raz, dvakrát 24-hodinová strážna služba. Zhruba v auguste sme išli na štvortýždňový výcvik ostrej delostreľby do Hajmáskéru, po tom ako sme cvičili pechotnú ostrú streľbu na strelnici v novozámockom chotári.

Ku koncu októbra 1915 sa zostavili čaty určené na odchod na front. 1. novembra som sa clivo lúčil so svojimi milovanými blízkymi a s domovom. 2. novembra o tretej poobede sme s plnou výbavou vyrazili na železničnú stanicu v sprievode melódie Rákociho pochodu, hraného miestnymi cigánskymi muzikantmi a mávania vreckoviek a rúk ľudí stojacich na chodníku na Széchenyiho ulici.

Ja som pochodoval na ľavom okraji štvorstupu a keď sme prišli pred budovu gymnázia, z okraja chodníka ku mne pristúpila jedna moja známa blonďavá novozámocká dievčina M.V. a dala mi do rúk kyticu kvetov, potom ma pobozkala na čelo hovoriac „Nech vás Boh sprevádza“, následne sa náhle otočila a zmizla medzi ľuďmi stojacimi na chodníku. Ja som udivený pochodoval ďalej s kyticou, ktorú mi vtlačila do rúk.

Rozlúčka s domovom. Pochodová čata odchádza na ruský front do Volynska za účelom doplnenia stavu našich batérií, 1915. Rozlúčka s domovom. Pochodová čata odchádza na ruský front do Volynska za účelom doplnenia stavu našich batérií, 1915.
(Fotografia a text z pamätí.)

Neskoro večer s nami vyrazila železničná súprava do neznáma cez chrbát Karpát, do Volynska. Asi šesť dní nás viezla lokomotíva. Stalo sa, že sme na bočnej koľaji jednej veľkej stanice čakali celú noc. Cez deň som vždy v údive sledoval neznámy kraj a na to si jasne spomínam, že raz náš vlak celý deň prechádzal popri cárovej obore, ohradenej asi tri metre vysokými doskami.

Asi 8. novembra sme v dopoludňajších hodinách zastali pri jednej malej železničnej stanici. Jej meno som už zabudol, ale viem, že vtedy sa tam nachádzala muničná kolóna nášho pluku. Po vyložení sme dostali najesť, potom sme čakali ďalšie rozkazy, že kam, do ktorého stanovišťa batérie alebo vozatajstva máme ísť. Bola to dosť spálená malá obec s malým kostolíkom s typickou cibuľovitou kupolou.

Mali sme ešte čas, tak som nakukol do toho kostola, akého vnútro som ešte pred tým naživo nevidel. Vnútro kostola bolo skôr okrúhleho tvaru. Z galérie, prípadne z chóru som počul pískanie a keď som sa lepšie poobzeral, uvidel som, že hore na chóre klopkajúc pískali vojenskí remeselníci: krajčíri, remenári, obuvníci. Dolné priestory slúžili ako akýsi skladovací priestor. Tento môj prvý zážitok na mňa nepôsobil príjemným dojmom.

Predtým, ako opíšem náš pochod do palebných pozícií, najskôr v krátkosti popíšem, že v akej vojnovej oblasti sme boli v čase vyloženia. Dňa 10. októbra 1915 mala na rozkaz hlavného velenia pechota našej divízie za podpory delostrelectva útokom obsadiť Karpilowku a pechotné pozície v jej okolí. Nášmu delostreleckému pluku boli ako cieľ pridelené línie ruských zákopov nachádzajúcich sa bezprostredne pred Karpilowkou, tiahnucich až na juh po Baszliku. Napredovanie našej pechoty podporovali batérie I. a II. oddielu nášho pluku účinnou paľbou.

Keďže toto podujatie prinieslo iba čiastkové úspechy, veliteľstvo ukončilo ďalšie boje, v dôsledku čoho začala vojenská aktivita pechoty aj nášho 4. honvédskeho poľného kanónového pluku v okolí Karpilowky poľavovať a nastal relatívny pokoj.

Náš delostrelecký pluk pred Karpilowkou 10. októbra 1915. Palebné postavenia štyroch batérií pluku boli umiestnené  na čistine viditeľnej vľavo hore. Náš delostrelecký pluk pred Karpilowkou 10. októbra 1915. Palebné postavenia štyroch batérií pluku boli umiestnené na čistine viditeľnej vľavo hore.
(Fotografia a text z pamätí.)

Nás, ktorí sme prišli s týmto transportom, zobrali do postavenia nášho pluku pred Karpilowkou. Vyrazili sme približne o tretej popoludní. V novembri sa skoro stmieva, obzvlášť v lese. My sme išli močaristým hustým lesom po drevenej ceste, na dôvažok začalo aj pršať. Ja, ktorý som od sukne mojej matky pešo ani len v Andovciach nebol, som bol po niekoľkohodinovom útrpnom pochode úplne vyčerpaný a ďalej som ísť nevedel. Trápila ma veľká horúčka a smäd. Strašný smäd som riešil s pomocou svojich druhov tak, že moju čutoru naplnili blatistou dažďovou vodou z priekop tiahnucich po oboch stranách guľatinovej cesty a keď trocha zosadlo blato, chtivo som hltal hnusnú blatistú vodu, asi aj štyrikrát za sebou v priebehu krátkeho času. Počul som hlasné poznámky svojich druhov: „No aj tento má šťastie, lebo zajtra ho aj tak zoberú dozadu na obväzište.“ No nestalo sa tak. Približne o dve hodiny som opäť išiel s ostatnými v lejúcom daždi po drevenej ceste.

Už mohla byť noc, keď sme po mnohokilometrovom pochode dorazili k stanovišti kolesien jednej z našich batérií v lesnej húštine. Tu som uvidel druhú nepríjemnú vec. Množstvo malých, do zeme vyhĺbených krytov. Zvyšok noci sme prebdeli pri táborovom ohni v premočených vlhkých plášťoch.

Nasledujúca časť: Batéria, delo, muničný voz, alebo...

Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa

Szólj hozzá!

A bejegyzés trackback címe:

https://nagyhaboru.blog.hu/api/trackback/id/tr78531564

Kommentek:

A hozzászólások a vonatkozó jogszabályok  értelmében felhasználói tartalomnak minősülnek, értük a szolgáltatás technikai  üzemeltetője semmilyen felelősséget nem vállal, azokat nem ellenőrzi. Kifogás esetén forduljon a blog szerkesztőjéhez. Részletek a  Felhasználási feltételekben és az adatvédelmi tájékoztatóban.

Nincsenek hozzászólások.

A Blogról

Blog a háborúról, ami nagyobb volt minden korábbinál, ezért a kortársak a kitörését követően nem sokkal a Nagy Háború elnevezést adták neki…

Térkép

Történetek a Nagy Háború Blogról
 

Legutóbbi kommentek

Könyvajánló

Hadiszalagon 

Műhely

Tudományos műhely rovat szakmai tanulmányokkal, közleményekkel…

Bilek

Kiadványaink

Gunesch

Ó, ti fiúk

Iskolapadból a pokolba

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

A pokol tornácán

Magyarok az Isonzónál

Merénylet Szarajevóban

Katonatemetők a Felvidéken

100 évvel később

Szalay-Berzeviczy Attila fotói első világháborús helyszínekről

Dublin

Zene

‪Fuoco e mitragliatrici
 

Olasz front

Olasz front 

Képregénypályázat

Adó 1%

Programajánló

 

Ösztöndíj

 

Utazás

 

Kiállítás

süti beállítások módosítása