Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 12. časť
Začiatkom júla 1916 uviazne nemecký a rakúsko-uhorský protiútok pri Zaturcy a rozvinú sa pozičné boje. Ani Rusi sa neuspokoja do vzniknutej situácie a 28. júla začnú ďalší útok, na ktorého odrazení si účinne vyberie svoj podiel aj batéria nášho delostrelca.
1. a 2. júla [1916] pokračovali s premenlivou intenzitou obojstranné boje s nasadením pechoty i delostrelectva .
3. júla prišiel samotný generálplukovník Linsingen do poľovníckeho zámočka v Zidowke, aby sa na mieste poradil so svojimi podriadenými o ďalšom počínaní si X. armádneho zboru. Na porade bol prítomný generálporučík Lüttwitz, nemecký veliteľ armádneho zboru, generálporučík Shöler, veliteľ nemeckej 20. divízie, generálmajor Conta, veliteľ delostreleckej brigády, ako aj jeden veliteľ nemeckého pluku a z rakúsko-uhorskej strany generálporučík Csanády, generál Háber a veliteľ nášho delostreleckého pluku plukovník Mattanovich.
Linsingen sa rozhodol pre pokračovanie bojov, ale toto svoje rozhodnutie zmenil po návrate na svoje veliteľstvo, na základe hlásení z línií a ďalšie útoky zastavil.
Týmto sa uzatvorila prvá kapitola bojov pri Zaturcy a začala druhá, ktorá na seba zobrala podobu pozičných bojov. Nebudem podrobne popisovať detaily týchto pozičných bojov, lebo bolo dosť aj doterajších spomienok na utrpenie tých hrozných hodín, o ktorom aj čítať je záťažou pre nervy. Pritom aj nasledujúce mesiace boli plné krvavých pechotných útokov a delostreleckých operácií. Preto to načrtnem iba v krátkosti.
4. júla 1916 nám vyšší rozkaz nariadil pripraviť sa na pozičné boje. Pechota začala posilňovať línie, čo získala za takú vysokú cenu, zdalo sa, že sa stav upevní. Skoro štvrť - pol mesiaca tu stál náš delostrelecký pluk v takmer rovnakých pozíciách. Bolo nariadené opatriť postavenia diel predprsňami a traverzami. Každý sa tešil, že pre zoslabnuté jednotky prídu konečne pokojnejšie časy.
27. júla sa však ruské delostrelectvo začína zastreľovať na naše doplňovacie línie a podľa týchto znamení sa zdalo, že moskalovia hodlajú znova útočiť, v čoho dôsledku sa stala potrebnou patričná organizácia zabezpečenia a prieskumu, ako aj doplnenie munície.
Aj v knihe Imreho Soltha, slúžiaceho v uhorskom kráľovskom 37. poľnom húfnicovom pluku, je na schéme bojov v okolí Zaturcy z júna – júlá 1916 vyznačený smer a územný zisk ruského útoku z 28. júla 1916 (Solth Imre: Egy tüzértiszt naplója az 1914–1918 évi világháborúból. Budapest, 1942. s. 373)
Medzitým prišiel aj divízny rozkaz, ktorého koniec znel nasledovne: „Očakávam, že sa aj tentoraz potvrdí oprávnená dôvera velenia v honvédstvo a ruský útok sa podlomí a zrúti v istej paľbe pechoty a delostrelectva, alebo ak treba na našich bodákoch.“
Moskalovia skutočne začali so silnou palebnou činnosťou trvajúcou až do polnoci a ráno o štvrtej spustili na pechotné postavenia skutočnú mínometnú bubnovú paľbu, delá zasa zobrali pod paľbu približovacie zákopy, zadné línie a pozorovateľov a útoky smerovali obzvlášť na územie susednej 2. divízie. Ráno o ôsmej došlo k obchvatnému manévru na pravom krídle našej divízie. Časti 13., 14. honvédskeho pešieho pluku aj zajali, ostatná pechota prúdila naspäť cez 5. (Darvas) a 20. (Kraft) batériu a pred dvoma delami 5. batérie (kpt. Darvas) sa na terénnej vlne, tiahnucej asi 40 krokom od nich, objavili prvé ruské vlny. Batéria páli kartáče, moskalovia sa zarazia, ale keď už nemá ani jediný granát a chcú zapriahnuť v zblízka vedenej pechotnej paľbe zahynie 23 koní z 24. Záchrana diel sa stala nemožnou, tak vybrali závery, zameriavaciu optiku a delá odtiahli do močiara, potom sa im, plaziac sa cez lesík, podarilo uniknúť. Čas, počas ktorého delá Darvasovej batérie zadržiavali Rusov kartáčovou paľbou, využil nadpor. Kraft na záchranu vlastných diel. Toto sa mu aj podarilo, no zranila ho do nohy jedna pechotná guľka. Delo v prednej línii sa nepodarilo zachrániť, iba vybrať záver a optiku.
Chrbát vyvýšeniny 236 obsadila ruská pechota o pol deviatej a vtedy sa z 15-ky dostali mnohí do zajatia a z 18-ky v poslednej chvíli unikli smerom na sever a severozápad, cez močiare Turye. Náš ústup kryje 3. batéria nášho pluku tak, že páli medzi prenasledujúcich Rusov. Aj 2. batéria sa dostane pod pechotnú paľbu, keď konečne nemecké zálohy zatlačia Rusov na druhú stranu Turye a 3. batéria bočnou paľbou kántri Rusov hmýriacich sa v našich postaveniach. Okolo poludnia sa prerušilo spojenie s celou divíziou. 4. batéria sa dostáva do silnej pechotnej paľby. Zachránené časti 5. (Darvas) a 20. (Kraft) batérie zaujímajú pozície v druhej obrannej línii. Pomaly sa situácia konsoliduje a na 4. hodinu poobede bol nariadený protiútok, ktorý bol úspešný a na večer hluk boja utíchne.
Po tomto prielome sú nútené všetky batérie oboch divízií zaujať palebné postavenia vzadšie, iba naša 3. batéria ostáva na mieste. Svojim počínaním počas útoku dokázala viesť bočnú paľbu na ruské línie. Veliteľ batérie Oláh presvedčil o sebavedomej samostatnosti a svojom rýchlom prehľade nad situáciou. Toho dňa bol hrdinom nášho pluku.
Pozorovateľňa veliteľa batérie kapitána Oláha na okraji zydowského lesa počas bojov o Zaturcy. Na pravom okraji obrázka 15-násobný ďalekohľad, pri ňom sedí kapitán Oláh, vedľa neho jeho telefonista so slúchadlami na ušiach. Pred ním na zemi poľný telefón.
(fotografia a popis z pamätí)
29. júla znova útočí ruská pechota. Naše jednotky sú nútené 30-eho ustúpiť, potom naša pechota znova postupuje vpred a s podporou 4. batérie znova obsadí všetky naše pozície. Po trojdňových bojoch ustávajú boje v našej časti bojiska, o to viac však zúria severne od nás pri Kisieline a južne pri Szelwowe, kde sa pred našimi pozíciami vŕšia mŕtvoly Rusov do metrovej výšky. 30. júla sa vrátil z niekoľkotýždňovej rehabilitácie v Krakove kapitán Klémann s 1. batériou so šiestimi novými delami a prišiel pred Záturcy, kde vymenil batérie Krafta a Darvasa, ktoré boli od nás preradené k 70. divízii.
Správa o vypovedaní vojny Rumunskom dorazila k nášmu pluku 28. augusta. Do 10. septembra prebiehali väčšie – menšie vojenské aktivity, potom 30-eho znova začal II. Brusilovova ofenzíva. Pokračovali ťažké boje so striedavou intenzitou a úspechom. 4. októbra poobede sa Rusi valia na 20. nemeckú divíziu. Z našich batérií tam môžu dostreliť 2. a 3.. Viackrát zopakovaný divoký útok sa zakaždým zrúti.
Pred našimi pechotnými pozíciami sa v hekatombách týčia ruské mŕtvoly. 4. októbra končí aj tento boj víťazstvom a Rusi sa nemohli dostať ani o krok dopredšie. Rusi sa ešte šesťkrát pokúsili obsadiť vyvýšeninu 245, ale zakaždým neúspešne.
Pechota našej divízie odišla už takmer pred mesiacom do Sedmohradska, proti Rumunom. Okolo 10. októbra k nám dorazili nemecké delostrelecké batérie a prebrali od batérií nášho pluku cieľové oblasti. Aj náš delostrelecký pluk sa vydal na cestu do Sedmohradska.
I. oddiel pluku s 1. a 2. batériou bol naložený do vlaku 14. októbra vo Wladimire-Wolinskom, a II. oddiel s 3. a 4. batériou v ten istý deň v Owadnó. Cesta viedla cez Sokal, Lvov, Sambir, Užok, Čop, Nagykároly, Dés a Marosvásárhely do Szászrégenu, kde sme boli vyložený v čo možno najrýchlejšom tempe.
Nasledujúca časť: Kôň Pici a zachraňujúci nemeckí delostrelci
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
