Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa – 3. časť
Nášho delostrelca pridelia po príchode na ruský front v novembri 1915 k 3. batérii II. oddielu Uhorského kráľovského 4. honvédskeho kanónového pluku. V dnešnej časti sa podrobne oboznámime s tým, aké bolo zloženie a ako fungoval delostrelecký pluk nášho hrdinu na fronte. Základné bojové znalosti nielen pre záujemcov o činnosť delostrelectva.
Ráno nás potom všetkých rozdelili podľa batérií. Ja som sa dostal k mužstvu 3. batérie II. oddielu.
Tohto času, okolo 10. novembra [1915] bol
veliteľom pluku plukovník delostrelectva Sándor Mattanovich,
veliteľom I. oddielu kapitán delostrelectva Dénes Sándor,
veliteľom II. oddielu major delostrelectva Gyula Vigh,
veliteľom 1. delostreleckej batérie nadporučík Ervin Mocskonyi,
veliteľom 2. delostreleckej batérie nadporučík Lajos Rajágh,
veliteľom 3. delostreleckej batérie kapitán Nándor Táborszky,
veliteľom 4. delostreleckej batérie kapitán Géza Gayer.
V januári 1916 bol
veliteľ pluku: plukovník delostrelectva Sándor Mattanovich,
veliteľ I. oddielu kapitán delostrelectva Győző Cziráky,
veliteľ II. oddielu kapitán delostrelectva Nándor Táborszky,
veliteľ 1. delostreleckej batérie nadporučík Ervin Mocskonyi,
veliteľ 2. delostreleckej batérie kapitán Rezső Pentz,
veliteľ 3. delostreleckej batérie nadporučík József Oláh,
veliteľ 4. delostreleckej batérie nadporučík György Kappel.
Veliteľský kryt II. oddielu nášho pluku v karpilowskom lese. Uprostred veliteľ oddielu, major Táborszky. (fotografia a popis z pamätí)
Tieto veliteľské pozície zastávali počas vojny viackrát rôzne osoby.
K nášmu 4. honvédskemu pluku poľného delostrelectva patrili štyri batérie. Každú batériu tvorilo 6 diel, 6 muničných vozov a k nim po 6-6 kolesien. Celkovo teda 24 diel, 24 muničných vozov a 48 kolesien. Ako delá, tak muničné vozy ako aj kolesny boli dvojkolesové. Keď sa počas presunu spojilo delo alebo muničný voz s kolesnou, stalo sa z nich štvorkolesové vozidlo. Pred každú kolesnu boli zapriahnuté tri páry koní. Na každom koni po ľavej strane sedel jeden delostrelecký pohonič. Osádka dela sedela na dele, alebo pri jeho hlavni a na kolesne. Dôstojníci jednotlivých batérií jazdili na koňoch, rovnako tak štáby jednotlivých oddielov a pluku a celý pluk riadili. Takto bol delostrelecký pluk nesmierne mobilný, lebo v závislosti od toho, nakoľko to terén umožňoval, mohol zmeniť svoje pozície klusom alebo dokonca cvalom. Našimi delami boli 8 cm poľné kanóny (vzor) M.5. Počas paľby boli k delám pristavené muničné vozy a kolesny sa s koňmi presunuli dozadu do postavenia kolesien, pod velením dôstojníka kolesien.
K delostreleckému pluku a pod jeho velenie prináležal aj muničný sklad. V ťažkom teréne, obzvlášť pri stúpaniach sa často stávalo, že delo bez kolesny muselo ťahať päť párov koní, no dosť časté boli aj také prípady, keď bolo možné vytiahnuť delo do horského palebného postavenia iba pomocou 30-40 mužov, a rovnako tak aj muničný voz. V takýchto prípadoch kolesny a kone neboli potrebné. Kde boli postavené delá a muničné vozy a kde sa nachádzala ich obsluha, to miesto sa nazýva batérijné, alebo palebné postavenie, kde boli zasa kolesny a taktiež stajne pre kone spolu s pohoničmi, to sa nazývalo postavením kolesien.
Palebné postavenie pri Olyke. Pri dele muničný voz.
(fotografia a popis z pamätí)
Na čele pluku stál veliteľ pluku so štábom pluku, následne veliteľstvo I. a II. oddielu s oddielovými štábmi. Veliteľský, prípadne dôstojnícky zbor batérií I., II., III. a IV. je nasledovný: veliteľ batérie, prvý dôstojník, dôstojník kolesien, dôstojník pre prieskum, velitelia čiat. V každej batérii boli tri čaty, každá s dvoma delami a každá čata mala veliteľa čaty v dôstojníckej hodnosti.
Nedielnou súčasťou pluku bola aj zásobovacia kolóna. Ako I. tak aj II. oddiel mal zvlášť vedúceho gh (gazdasági hivatal) v hodnosti hospodárskeho dôstojníka. Povinnosťou tejto kolóny bolo zabezpečenie stravy pre pluk a krmiva pre kone.
V čase monarchie si mali dôstojníci a poddôstojníci právo vydržiavať zo svojich stravných doplatkov dôstojnícku, alebo poddôstojnícku kuchyňu. V mierových časoch sa to dalo, no v čase vojny to nešlo, aspoň nie legálne, lebo na zvláštnu kuchyňu by bolo treba zabezpečiť potraviny, keď aj hneď na vlastné náklady, čo počas bitiek a pohyblivých či pozičných bojov bolo takmer nemožné. Preto mal v zmysle oficiálneho nariadenia velenia dostávať každý člen armády bez ohľadu na to, či išlo o mužstvo, alebo dôstojníkov, či poddôstojníkov stravu v rovnakom množstve a kvalite.
V skutočnosti to bolo inak. V dôsledku pätolizačstva a benevolentnosti hospodárskych dôstojníkov boli oddelené dôstojnícke kuchyne a kuchári aj na fronte a to aj v čase mobilných bojov. S vedomím veliteľov kuchýň boli zo spoločných potravín určených pre celý stav (rozumejte pre dôstojníkov aj mužstvo zároveň) najlepšie časti vybrané a z toho bola varená dôstojnícka strava. Tento nemiestny postup pokladali za takmer samozrejmý a mužstvo to - aj keď nie verejne - odsudzovalo, lebo tým boli už aj tak skromné dávky ešte viac ukrátené. Plnou silou sa nevôľa voči týmto praktikám prejavila v roku 1918, v čase rozvratu frontu a astrovej revolúcie, kedy živelne prepuklo všeobecné nepriateľstvo voči dôstojníkom a poddôstojníkom.
Inak to bolo v nemeckej armáde. Na vlastné oči som videl v čase krvavých bojov pri Zaturcsi, [[Boje, ku ktorým došlo v lete 1916 v čase Brusilovovej ofenzívy pri obci ležiacej západne od Lucku. Dnes Zaturtsi, Ukrajina.]] že sa v hrncoch poľnej kuchyne nemeckých vojakov varilo jednotné jedlo, takzvaný cakumpak – polievka a mäsový vývar v jednom – a pre to isté jedlo stál pred poľnou kuchyňou veliteľ, jeden nemecký major, ktorý keď videl rozdiely, čo panovali u nás, iba krútil hlavou.
Hodnosti v radoch nášho delostrelectva boli nasledovné: delostrelec, nápredník, delostrelecký nápredník, čatár, strelmajster (ak úspešne ukončil dôstojnícku školu tak kadet-strelmajster), štábny strelmajster, dôstojnícky zástupca, práporčík, poručík, nadporučík, kapitán, major, podplukovník, plukovník, atď.
Do zväzku delostreleckého pluku a pod jeho velenie patril aj muničný sklad, pozostávajúci zo zvláštnych kolón pre delostrelecké a pechotné strelivo, na čele ktorého stál veliteľ muničného skladu v dôstojníckej hodnosti. Ako delostrelecká, tak aj pechotná muničná kolóna mala zvlášť veliteľa v dôstojníckej hodnosti.
Muničný sklad sa nachádzal vždy vzadu na bezpečnejšom mieste, kde mohol skladovať strelivo a odtiaľ prepravovať k batériám.
Nakoniec bolo veliteľstvo náhradnej batérie v Nových Zámkoch, kde zabezpečovali výcvik a doplňovanie stavov, pod vedením viacerých dôstojníkov a poddôstojníkov. Jeho veliteľ mal najčastejšie hodnosť kapitána.
Delá, teda palebné postavenia, boli umiestnené za líniou našej pechoty. Vzdialenosť od nej závisela vždy od terénu a od vojenských potrieb. Počas pohyblivých bojov bola vzdialenosť iba niekoľko sto metrov, počas pozičných bojov presahovala aj dva kilometre.
Čata od 3. batérie nášho pluku, vysunutá medzi dve línie (tzv. Statočná čata) v Karpilowskom lese – marec 1916. (fotografia a popis z pamätí)
Postavenie kolesien sa nachádzalo za postavením batérie, vzdialené taktiež podľa aktuálnych vojnových potrieb. Stanovište kolesien muselo byť počas pohyblivých bojov vždy v pohotovosti, aby sa mohlo so zapriahnutými koňmi na telefonický rozkaz okamžite doklusať a pohotovo odtiahnuť delo, ktoré sa dostalo do ťažkostí.
Počas pozičných bojov postavili na postavení kolesien stajne pre potreby koní, rovnako tak kryty pre delostreleckých pohoničov, pričom dôstojník kolesien sa zdržiaval vo vlastnom kryte.
Veliteľ batérie sa s delostreleckým uhlomerom, 15-násobným ďalekohľadom a príslušným mužstvom, s tzv. štábom veliteľstva batérie, nachádzal niekedy aj kilometer pred palebným postavením, teda blízko prednej línie, na nejakej vyvýšenine, niekedy na pozorovateľni postavenej na stromoch, odkiaľ diktoval ním určené palebné prvky telefonistovi, čo bol pri ňom, ktorý tieto poľným telefónom okamžite zasielal do palebného postavenia, teda trojici veliteľov, ktorí na ich základe pripravili k paľbe delá pod svojim velením, ako aj to, či má byť vystrelený šrapnel alebo granát.
Pod vedením veliteľa batérie pálila batéria na pohyby alebo pozície nepriateľa. Veliteľ batérie bol tiež v telefonickom kontakte s delostreleckým dôstojníkom - pozorovateľom, ktorý sa zdržiaval v pechotnej prednej línii, s ručným ďalekohľadom sledoval dopady striel a nahlasoval veliteľovi batérie, či treba mieriť ďalej, alebo bližšie, aby sme nepálili na vlastnú pechotu. Táto mimoriadne náročná koordinácia si vyžadovala značnú odbornosť a neraz aj osobnú odvahu, obzvlášť v čase pohyblivých bojov, kedy často nastali také vážne situácie, že velitelia čiat batérie museli rozhodovať bez ohľadu na rozkazy a očakávania nadriadených.
Mimoriadne nebezpečnú a ťažkú službu mali aj poľní telefonisti, ktorí sa často nachádzali na najnebezpečnejších miestach, lebo sa často stávalo, že pozorovateľ a jeho telefonista posielali veliteľstvu batérie správy o situácii z diery vykopanej medzi dvoma líniami. Obzvlášť nebezpečná bola počas pohyblivých bojov taká situácia, keď sa pretrhli telefónne vedenia, niekedy aj 20-30 vedľa seba, v dôsledku pádu stromu, alebo výbuchu granátu. Telefonické spojenie bolo nenahraditeľné, preto bolo treba okamžite nájsť a opraviť chybu a znova nadviazať spojenie aj keby pechotné alebo najväčšie delostrelecké strely lietali, alebo dopadali naokolo.
V prípade pretrhnutia kábla musela okamžite vyraziť spojárska hliadka a nájsť chybu. Chybu našli tak, že zobrali so sebou prenosný odposluch a ten vždy po určitej vzdialenosti pripojili na telefonické vedenie. Ak sa ohlásila východisková stanica, museli ísť ďalej, keď sa však ozvala už druhá strana, kam spojenie smerovalo, to znamenalo, že kábel je pretrhnutý medzi týmto miestom a predchádzajúcim, a dovtedy bolo potrebné prekontrolovať kábel, kým sa nenašlo miesto pretrhnutia. Často sa stalo, že to miesto nebolo vidno, lebo niekto drôty zviazal len tak, ako špagát. Toto sa nazývalo pešiackym uzlom, lebo k tomu dochádzalo najčastejšie tak, že niekto, obzvlášť pešiaci, ich pretrhli a rýchlo, bez akejkoľvek odbornosti zviazali. Obzvlášť počas pozičných bojov sa to stávalo, kedy pešiaci rúbali v lese stromy a tým niekedy aj 20 káblov potrhali a aby ich nepristihli, narýchlo ich zviazali dokopy aj s izoláciou.
Veliteľ našej batérie, nadporučík Oláh, o ktorého osobe sa budem neskôr obšírnejšie zmieňovať, sa pre to veľmi hneval na pešiakov, lebo sa veľmi často stalo, že sa takéto pretrhnutie káblu udialo vo veru veľmi kritickej situácii, čo často išlo na úkor našej delostreleckej činnosti. Nie je vôbec jednoduché nájsť medzi 20-30 káblami rovnakej farby a hrúbky práve našu linku. Len tak mimochodom spomeniem, že mal zaujímavý zvyk nazývať pešiakov vo všeobecnosti Maďarmi. Ako často len vyhlásil: „Už znova Maďari pretrhli naše telefónne káble.“
Nasledujúca časť: Prvý deň na fronte: takmer v ruskom zajatí…
Všetky časti: Frontové spomienky Júliusa Vágovitsa
